|
Rakúsko-Uhorsko
    .svg) Rakúsko-Uhorsko (nem. Österreich-Ungarn), plným názvom Rakúsko-uhorská monarchia (nem. Österreichisch-Ungarische Monarchie, maď. Osztrák-Magyar Monarchia), bol štátny útvar, reálna únia Kráľovstva a krajín v Ríšskej rade zastúpených alebo Predlitavska (nem. Cisleithanien, nepresne Rakúska) a Krajín svätej Štefánskej koruny uhorskej alebo Zalitavska (nem. Transleithanien, nepresne Uhorska), existujúci od 8. júna 1867 do 31. októbra 1918. Toto súštátie vzniklo premenou Rakúskeho cisárstva na základe rakúsko-uhorského vyrovnania vo februári 1867. Monarchia sa rozpadla krátko po porážke v prvej svetovej vojne. Rakúsko-Uhorsku vládli Habsburgovci a predstavovalo poslednú fázu ústavného vývoja habsburskej monarchie. Išlo o viacnárodnostný štát a jednu z hlavných európskych mocností tých čias. Rakúsko-Uhorsko bolo geograficky druhá najväčšia krajina v Európe po Ruskej ríši s rozlohou 621 538 km2 a tretia najľudnatejšia krajina (po Rusku a Nemeckej ríši). Impérium vybudovalo štvrtý najväčší strojársky priemysel na svete, po Spojených štátoch, Nemecku a Spojenom kráľovstve.[1] Rakúsko-Uhorsko sa tiež stalo po Spojených štátoch a Nemeckom cisárstve tretím najväčším svetovým výrobcom a vývozcom elektrických domácich spotrebičov, elektrických priemyselných spotrebičov a zariadení na výrobu energie pre elektrárne.[2] Jeho jadro bola duálna monarchia, ktorá bola reálnou úniou medzi Predlitavskom, severnou a západnou časťou bývalého rakúskeho cisárstva a Uhorským kráľovstvom. Po reformách v roku 1867 bol rakúsky a uhorský štát mocensky rovnocenný. Obidva štáty vykonávali spoločnú zahraničnú, obrannú a finančnú politiku, ale všetky ostatné vládne schopnosti sa rozdeľovali medzi patričné štáty. Tretia zložka únie bolo Chorvátsko-slavónske kráľovstvo, autonómna oblasť pod uhorskou korunou, ktorá si v roku 1868 vyrokovala chorvátsko-uhorské vyrovnanie. Po roku 1878 sa Bosna a Hercegovina dostala pod rakúsko-uhorskú spoločnú vojenskú a civilnú správu[3] až do úplného anektovania v roku 1908, čo vyvolalo medzi ostatnými mocnosťami bosenskú krízu.[4] Rakúsko-Uhorsko bolo jedna z ústredných mocností počas prvej svetovej vojny, ktorá sa začala vyhlásením vojnyRakúsko-Uhorska Srbskému kráľovstvu dňa 28. júla 1914. V čase, keď vojenské úrady dňa 3. novembra 1918 podpísali prímerie vo Villa Gusti, bolo už fakticky rozpustené. Uhorské kráľovstvo a Prvá Rakúska republika sa považovali za nástupcu de iure, kým nezávislosť západoslovanských a juhoslovanských štátov ako prvá Československá republika, Druhá poľská republika a Juhoslovanské kráľovstvo, a ďalej väčšina územných požiadaviek Rumunského a Talianského kráľovstva, uznali v roku 1920 víťazné mocnosti. NázvyOficiálnych dobových názvov bolo viacero, konkrétne:
Bežné dobové (a dnešné) názvy boli (a sú): Rakúsko-Uhorsko (nem Österreich-Ungarn; toto bol aj polooficiálny názov), c. a k. monarchia (nem. k. u k. Monarchie), Cisárska a kráľovská monarchia (nem. Kaiserliche und königliche Monarchie), duálna monarchia (nem. Doppelmonarchie, zriedkavo Dualmonarchie), dvojitá monarchia či dvojmonarchia (nem. Doppelmonarchie), dvojitá ríša (nem. Doppelreich) a názvy uvedené v článku habsburská monarchia (napr. habsburská monarchia, Rakúsko, (po)dunajská monarchia, c. k. monarchia atď.). Novodobý (skôr ironický) názov je Kakánia (podľa nemeckej skratky k. u. k. resp. k. k. - skratky pozri nižšie).[9][10][11]. O Kakánii pozri aj článok Muž bez vlastností. Dejiny a usporiadanieRakúsko-Uhorsko bolo vytvorené po prehranej rakúsko-pruskej vojne v roku 1866. Rakúske cisárstvo trvalo až do 8. júna 1867, keď sa habsburská monarchia po rakúsko-uhorskom vyrovnaní zmenila na reálnu úniu Rakúsko-Uhorsko. Týmto aktom bola tiež obnovená suverenita Uhorského kráľovstva, ktorú Habsburgovci potlačili po porážke Uhorskej revolúcie z roku 1848. Štátoprávne usporiadanieV roku 1867 bolo tzv. rakúsko-uhorským vyrovnaním rakúske cisárstvo premenené v reálnu úniu dvoch štátnych celkov (tzv. dualizmus). Na jednom úseku tvorila hranicu riečka Litava (nem. Leitha) pravostranný prítok Dunaja, preto dostali oba celky polooficiálne názvy:
Tieto celky boli spojené osobou panovníka z dedičnej habsbursko-lotrinskej dynastie, so spoločným ministerstvom zahraničia, vojny a ríšskych financií. Každý z oboch celkov mal svoj parlament (ríšska rada v Rakúsku, uhorský snem v Uhorsku). Bosnu a Hercegovinu, ktorá do roku 1908 patrila Osmanskej ríši, spravovali spoločne obe časti ríše cez ministerstvo financií. SkratkySkratkové označenia úradov:
Spomínaná skratka c. k. (t.j. bez spojky a) sa však používala už od 18. storočia a vtedy sa vzťahovala na celú habsburskú monarchiu; v spojení c. k. monarchia (= c. a k. monarchia) sa na celú habsburskú monarchiu vzťahovala aj za čias Rakúsko-Uhorska[13][14][15][16]. Územia Rakúska-Uhorska1. Kráľovstvá a krajiny v ríšskej rade zastúpené (Predlitavsko, korunné krajiny)
2. Krajiny svätoštefanskej koruny (Zalitavsko, Uhorské kráľovstvo)
3. Bosna a Hercegovina
Bosna a HercegovinaRakúsko-Uhorsko malo podľa článku 25 Berlínskeho mieru z 13. júla 1878 spravovať oblasť Bosny a Hercegoviny, ktorá dovtedy pripadala osmanskému Turecku. Toto poverenie si Rakúsko-Uhorsko vysvetlilo po svojom a 29. júla Bosnu a Hercegovinu (a časť Sandžaku) obsadilo vojensky. Keď sa v júli 1908 odohrala v Turecku revolúcia Mladoturkov a krajina riešila vnútroštátne konflikty, Rakúsko-Uhorsko využilo situáciu a 5. októbra 1908 došlo aj k formálnej anexii Bosny a Hercegoviny. ZánikV roku 1914 v Sarajeve srbský nacionalista Gavrilo Princip zavraždil dediča trónu Františka Ferdinanda d'Este a jeho manželku. Výsledkom následnej eskalácie politických tlakov a existujúcich spojenectiev bola Prvá svetová vojna, v ktorej Rakúsko-Uhorsko bojovalo na strane Centrálnych mocností spolu s Nemeckou ríšou, Osmanskou ríšou a Bulharskom. So všeobecne rastúcim nacionalizmom a zhoršujúcou sa vojenskou a ekonomickou situácie Centrálnych mocností (najmä od polovice 1918) rástol aj odpor k vojne, predovšetkým medzi národnostnými menšinami, ktoré boli voči Habsburgskej monarchii nepriateľsky naladené už pred vojnou. V októbri 1918 najprv Maďari vyhlásili ukončenie dualistickej únie a svoju nezávislosť. Následne sa odtrhlo Československo (28. októbra 1918) a budúca Juhoslávia (29. októbra 1918). Po tom, ako Rakúsko-Uhorsko podpísalo s Dohodou prímerie 3. novembra 1918, vyhlásili nezávislosť aj Západná Ukrajina a Poľsko. Ríša de facto prestala existovať 11. novembra 1918, v deň keď sa skončila prvá svetová vojna, abdikáciou cisára Karola[17]. Formálne existenciu ríše uzavrelo podpísanie mierových zmlúv Dohody s Rakúskom (1919 - Saintgermainska zmluva) a Maďarskom (1920 - Trianonská zmluva). Nástupnícke štáty
CharakteristikaTreba dôsledne rozlišovať medzi Predlitavskom a Zalitavskom: Kým na západe (t. j. v Predlitavsku) predsa len národy dostali značné slobody a pokračovala liberalizácia spoločnosti, na východe (t. j. v Uhorsku) sa národnostný a iný útlak zosilnil (maďarizácia) a spoločnosť zachovávala v mnohých smeroch stredoveké zriadenie (vplyv šľachty a pod.). Kým napríklad dnešnému Česku k úplnej slobode chýbala už len politická samostatnosť, dnešné Slovensko nemalo v Uhorsku vyčlenené ani len administratívne hranice a slovenčina bola na všetkých základných školách a škôlkach (vyššie slovenské školy neboli) zakázaná, ba v niektorých prípadoch aj trestaná. Cieľom dualizmu bolo predísť rozpadu Rakúsko-uhorskej monarchie udelením kvázi-rovnocenného postavenia Maďarom v monarchii. Rakúsko-Uhorsko sa tak však stalo nástrojom nadvlády rakúskych Nemcov a Maďarov nad ostatnými národmi monarchie a preto ostatné národy monarchiu označujú ako „žalár národov“. Rakúsko-Uhorsko sa nedokázalo zbaviť tradícií, nebolo schopné riešiť národnostné otázky (hoci pred prvou svetovou vojnou už existoval konkrétny plán na federalizáciu monarchie) a urýchliť priemyselný rozvoj. Niektorí autori veria, že federatívna Rakúsko-uhorská monarchia, alebo aspoň stredoeurópska federácia národných štátov utvorených v ich etnických hraniciach, mohla účinne zabrániť vypuknutiu 2. svetovej vojny. Návrhom pripomínajúcim vytvorenie federatívneho Rakúsko-Uhorska bola idea rumunského národovca Aurela Popoviciho na vytvorenie Spojených štátov Veľkého Rakúska. Po atentáte na Františka Ferdinanda v roku 1914 a následnom vypuknutí 1.svetovej vojny, na konci ktorej sa Rakúsko-Uhorsko rozpadlo, bola táto myšlienka zatratená. Národnostné zloženieNárody podľa abecedy (čísla sú pravdepodobne podľa sčítania z roku 1910[18], ktoré je považované za sporné[19]):
Referencie
Pozri ajIné projekty
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
.svg)
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
