Vlčie diery

Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte.

Vlčie diery
Žáner	dráma
Dĺžka	104 minút
Štát	Slovensko, Česko
Pôvodný jazyk	slovenský
Rok	1948
Filmový štáb
Réžia	Paľo Bielik
Scenár	Waldemar Sent Paľo Bielik Leopold Lahola
Námet	Paľo Bielik
Produkcia	Československý štátny film na Slovensku, Štúdio umeleckých filmov Bratislava
Hudba	Ján Cikker
Kamera	Karol Krška
Strih	Helena Schmidová
Filmový portál

Vlčie diery je slovenský vojnový film režiséra Paľa Bielika z roku 1948. Snímka vznikla na motívy filmovej poviedky Udalosti bez mena, ktorú napísal sám Bielik. Dráma zachytáva osudy rodiny Svrčinovcov počas SNP od leta do zimy 1944. Základnou myšlienkou je podanie svedectva – nerovného zápasu slovenských partizánov proti nemeckej garnitúre. Vo filme ide o boj morálnej pravdy proti chorej fašistickej spoločnosti, ktorá si kladie na vrchol hodnôt zvrátené a demoralizované ciele. Film konkrétne poukazuje na dedinu ako jeden kolektív jednoduchých a nenápadných hrdinov so vztýčenou zbraňou. Druhú skupinu tvoria nemeckí vojaci odhodlaní plniť svoje poslanie. Bielik sa v oboch prípadoch nesnaží skupiny prezentovať čiernobielo, homogénne.

Východiskové postavy tvoria dvaja bratia Svrčinovie. Matúš utiekol z prác v Nemecku a Ondrej sa vrátil z ruského frontu. Ich stretnutie je poznačené napätím kvôli Anči Hucovie, o ktorú obaja stoja. Domov prichodí aj Jano, ktorý si „odbehol“ z talianskeho frontu a študent Štefan Svrčina s medičkou Evkou, dcérou tamojšieho učiteľa. Rodina sa zbiehava, ale súčasne aj drobí – Matúš nesmie ostať doma, preto sa pridáva k drevorubačovi Ondrejovi a odchádzajú do bezpečných hôr. Matka Svrčinovie víta svoje deti a bedáka, pretože sotva prišli, už utekajú a to ešte aj do boja. Zamýšľa sa nad zbytočnosťou vojny, nad stratami. Citujem matku Svrčinovie: „… A či je to dobre? Či nepriateľova matka menej ľúbi svojho syna? Tak ako ja, tak sa trasie každá matka o svoje deti.“ Ondrej, ktorého život v horách zachráni brat Matúš, ostáva doma ako mrzák. Zatrpknuto vyčíta ostatným bratom ich nerozumný úsudok pridať sa k partizánom. Anča, o ktorú Matúš s Ondrejom súperia sa vráti k Matúšovi a vypomáha partizánom. Medička Evka sa stará o ranených v nemocnici. Napokon však chytí osud do vlastných rúk a otrávi hlavného veliteľa Hermana Thieleho. Záver filmu je dramatický a končí sa obetavou samovraždou Ondreja, ktorý tak zachráni brata Matúša i Anču.

Nástup komunistického režimu v roku 1948 priniesol zmeny nielen do osobného, ale aj profesiálneho života slovenského národa. A preto 6. augusta toho istého roku sa pod vedením Ladislava Novomeského zišla Umelecká filmová komisia, ktorá film posudzovala z ideového hľadiska. Zásadné pripomienky boli tieto tri:

• „… je potrebné zachytiť v tomto filme domácu tisovskú zradu (ideologických prisluhovačov fašizmu). Odporúča sa preto do scény počúvania rozhlasu v učiteľovej záhrade včleniť autentický rozhlasový prejav Tisov zo dňa 25. augusta. (…) Až po exponovaní tohto momentu nech nasleduje scéna vypočutia vyhlásenia Povstania. Aby popri mobilizačnom charaktere tejto proklamácie bol už tuná zachytený politicko-sociálny význam a ciele povstania, komisia považuje za potrebné použiť miesto autentickej proklamácie (Veselovej) – proklamácia SNR zo dňa 1. septembra 1944, ktorá tejto požiadavke zodpovedá.
• Podstatné výhrady vyslovuje komisia k scéne monológu matky Svrčinovej, (…) jej postoj má byť nekompromisný a uvedomelý. Z tohto monológu žiadajú sa vypustiť časti, ktoré spôsobujú jeho neprijateľné ideologické vyznenie a podstatne ho skrátiť.
• Komisia považuje za potrebné vyvážiť pomerne slabé zastúpenie účasti sovietskeho vojaka v Povstaní a na oslobodení tým, že najmä v závere filmu má vyznieť nástup Červenej armády mohutne, ako ozajstný nástup osloboditeľskej armády.“ (J.Paštéková, V. Macek, Dejiny slovenskej kinematografie. Vydavateľstvo Osveta Martin 1997, s. 95)

„Paľo Bielik dovedl hned napoprvé přizpůsobit filmovému plátnu herce, kteří až doposud byli zvyklí jen na divadelní prkna.“ (Práca, 31.12.1948, Filmová kartotéka r. 1949, č. 1)

„Hercov si Bielik vybral šťastne zo slovenských súboroch, hlavne z bratislavského národného divadla.“(Wirthová B., Lidové noviny, 29.12.1948, Filmová kartotéka r. 1949, č. 1)

„Volba některých postav byla nešťastná, dokonca špatná. Jde především o Ondreje, který celým filmem vyrůstá v sebevraha místo hrdinu, jak snad autoři původne zamýšleli.“(Kachlík A., Zemědelské noviny, 31.12.1948, Filmová kartotéka r. 1949, č. 1)

• matka Svrčinová: Beta Poničanová
• Ondrej Svrčina: Jozef Budský
• Matúš Svrčina: Mikuláš Huba
• Jano Svrčina: Juraj Šebok
• Štefan Svrčina: Ladislav Chudík
• drevorubač Huco: Arnold Flogl
• Anča Hucová: Magda Husáková – Lokvencová

• Národná filmová cena za herecký výkon pre Jozefa Budského (udelená 1949)
• Národná filmová cena za herecký výkon František Dibarbora (udelená 1949)
• Národná filmová cena za herecký výkon Mikuláš Huba (udelená 1949)
• Národná filmová cena za herecký výkon Magda Husáková – Lokvencová (udelená 1949)
• Národná filmová cena za herecký výkon Ľudovít Jakubóczy (udelená 1949)
• Národná filmová cena za herecký výkon Beta Poničanová (udelená 1949)
• Národná filmová cena za herecký výkon Karol L. Zachar (udelená 1949)
• Slovenská národná cena Paľo Bielik (udelená 1949)

• http://www.sfd.sfu.sk/main.php?idf=12 Archivované 2016-03-04 na Wayback Machine
• http://www.sfu.sk/download/ts-dvd-vlcie-diery-10-11-2011.pdf^{[nefunkčný odkaz]}
• J. Paštéková, V. Macek, Dejiny slovenskej kinematografie. Bratislava, vydavateľstvo Osveta 1997, ISBN 80-217-0400-4