|
Svetozár Stračina
Svetozár Stračina (* 3. december 1940, Martin – † 26. február 1996, Bratislava, pochovaný v Banskej Bystrici) bol slovenský hudobný skladateľ, zberateľ ľudových piesní a editor ich nahrávok, spoluorganizátor folklórnych festivalov, autor piesní a úprav hudobného folklóru, orchestrálnych diel, filmovej a scénickej hudby. ŽivotopisZákladnú školu a štúdium hry na klavíri a akordeóne na Hudobnej škole absolvoval v Banskej Bystrici. V rokoch 1960 – 1965 vyštudoval hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.[1] Ešte počas vysokoškolského štúdia sa začal venovať skladateľstvu. Začínal so scénickou hudbou pre niekoľko bratislavských divadiel (predovšetkým Divadlo poézie, Divadlo pantomímy, Slovenské národné divadlo a Nová scéna)[1][2], neskôr sa však už naplno venoval folklóru. Zásadnou pre jeho ďalšiu tvorbu sa stala spolupráca so súborom Lúčnica a s jej umeleckým vedúcim Štefanom Nosáľom začiatkom šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Pre Lúčnicu skomponoval množstvo skladieb, ako aj celých scénických programov - medzi najznámejšie patria „Na obnôcke“ (1963), „Čirčianka“ (1966), „Sviatok na Zemplíne“ (1968), „Terchovanci idú“ (1969), „Vitaj, naša jar“ (1974) či celovečerný reprezentačný program „To je Lúčnica“ (1988).[1] Taktiež spolupracoval aj so SĽUKom. V rokoch 1967 – 1996 zložil hudbu k 43 programovým číslam tohto súboru[2], napr. „Drevorubači“ (1967), „Biela plť na Váhu“ (1973), „S batôžkom a krošňou“ (1978), „Chlieb náš každodenný“ (1989), alebo cyklus vianočných kolied zo zbierky Andreja Kmeťa „Betlehemský večný salaš“ (1990).[1] Okrem toho vytvoril množstvo kompozícií pre Orchester ľudových nástrojov a úprav pre mnohých interpretov slovenskej ľudovej piesne (Anna Hulejová, Helena Záhradníková, Darina Laščiaková, Michal Seredič, Ján Ambróz, Angela Vargicová, Ľudová hudba bratov Muchovcov a i.).[2] Svojou prácou sa všemožne usiloval podporovať slovenské folklórne hnutie, patril k spoluorganizátorom folklórnych festivalov v Detve a Východnej, námety pre svoju hudobnú aj scénickú tvorbu čerpal od nositeľov tradičnej ľudovej kultúry, s ktorými sa často stretával, zbieral ľudové piesne.[1] Významná je aj jeho spolupráca na tvorbe gramoalbumov s tradičnou hudbou významných folklórnych regiónov - Kysúc, Oravy, Liptova, Podpoľania či Terchovej.[2] V rámci rozhlasovej, televíznej a filmovej tvorby spolupracoval s poprednými slovenskými režisérmi (napr. Martin Ťapák, Andrej Lettrich) a vytvoril scénickú hudbu pre približne 160 filmov, množstvo televíznych a rozhlasových inscenácií.[1]  V rokoch 1970 – 1985 sa Stračina zúčastňoval ako reprezentant Československa medzinárodnej súťaže nahrávok folklórnej hudby „Prix de musique folklorique de Radio Bratislava“, ktorú organizoval Československý rozhlas. Jeho skladby získali 10 ocenení, vďaka čomu bol najúspešnejším skladateľom v histórii súťaže a stal sa celoeurópsky uznávanou osobnosťou v oblasti tradičnej hudby.[3] Po viacročnej prestávke bola súťaž v roku 2003 obnovená a v dvojročných intervaloch ju usporadúva Rozhlas a televízia Slovenska spolu s Európskou vysielacou úniou EBU ako medzinárodnú rozhlasovú súťaž nahrávok tradičného folklóru „Grand Prix Svetozára Stračinu“ ([1]angl. Svetozár Stračina Grand Prix).[3][4] V januári 1996 dostal Stračina od vtedajšieho ministra kultúry SR Ivana Hudeca ocenenie „poctu Eugena Suchoňa“ za jeho vklad do slovenskej hudobnej tvorby.[5] Bolo to posledné ocenenie, ktoré si prevzal, pretože o necelé dva mesiace, koncom februára 1996 v Bratislave zomrel. Pochovali ho však podľa jeho želania v Banskej Bystrici.[6] Na jeho počesť sú pomenované ulice v Martine (Ulica S. Stračinu[7]), Detve (S. Stračinu) a v Banskej Bystrici (Ulica Svetozára Stračinu). V roku 2015 slovenská skupina Malokarpatan vydala album Stridžie dni na počesť pamiatke Svetozára Stračinu. Ocenenia
Filmová hudba
Referencie
LiteratúraExterné odkazy
Zdroj
|
||||||||||||
