|
Jozef Zachar
Jozef Zachar (* 13. december 1920, Hlohovec – † 1. január 2013, Piešťany) bol slovenský filmový a televízny režisér a scenárista. Život a tvorbaNarodil sa v Hlohovci. Najprv vyštudoval literatúru a psychológiu na Pedagogickej fakulte v Bratislave. Pôvodne chcel byť učiteľom, no napokon svoj život spojil s filmom. Koncom 40. rokov sa stal pracovníkom Ústavu pre školský a osvetový film – Školfilm v Bratislave a od roku 1950 pracoval ako režisér v Štúdiu populárno-vedeckých náučných filmov. Ako režisér, autor námetov a scenárista natočil niekoľko desiatok krátkych inštruktážnych, priemyslových, populárno-vedeckých, prírodných filmov. Množstvo týchto snímok vzbudilo pozornosť aj na domácich a zahraničných festivaloch a prehliadkach a boli ocenené radou cien a vyznamenaní. Dokumentárnej tvorbe sa venoval príležitostne aj po roku 1967. V roku 1965 sa začala Zacharova dlhoročná spolupráca s televíziou, pre ktorú realizoval niekoľko televíznych filmov a seriálov, koncom 80. rokov aj prepisy slovenských opier Jána Cikkera a Eugena Suchoňa – Juro Jánošík a Svätopluk. Jozef Zachar sa vo svojich komediálnych a dramatických filmoch z histórie aj zo súčasnosti, určených pre dospelého alebo pre detského diváka snažil zamerať predovšetkým na požiadavky publika a na prácu s hercom. Pred kameru často umiestňoval vedľa slovenských hercov taktiež ich českých kolegov. Záver života prežil v piešťanskom Alzheimer centre, aj tu ho navštevovali dokumentaristi a médiá. Jozef Zachar zomrel krátko po deväťdesiatychdruhých narodeninách na Nový rok 1. januára 2013 v Piešťanoch. Divácky úspech zaznamenala jeho komédia Zmluva s diablom (1967), ktorá zarezonovala i v Nemecku. Zachar pre tamojšiu distribúciu dotočil do filmu niekoľko eroticky ladených scén. Pre nemecké publikum potom vytvoril aj dve kostýmové komédie – Komm, liebe Maid und mache (Poď, láska moja, a rob) a Alle Kätzchen naschen gern (Všetky mačky rady maškrtia) podľa rozmarných poviedok Honoré de Balzaca. Vynikajúco herecky obsadený film bol pre Zachara debutovým. Podľa námetu a scenára Ivana Bukovčana, príbeh o mládeži a dvojtvárnosti sveta doselých bol určený pre mládež a zároveň mládeži nepístupný. rozpráva o piatich mladých dievčatách, ktoré neprávaom obvinili, že sa rozhodli prísť o panenstvo ešte pred maturitnou skúškou. Keďže dievčinky nevedia presvedčiť okolie o nespravodlivosti podozrenia z trucu sa rozhodnú,vec” skutočne zrealizovať. Zmluva s diablom, je kritika malomeštiackych predsudkov rodičov podkladom veselohernej zápletky o piatich dievčatách, ktoré sa údajne chcú zbaviť panenstva. Dokumentárna tvorba a PsychodrámaDo roku 1975 nakrútil takmer 100 dokumentárnych a inštruktážnych filmov s priemyselnou a poľnohospodárskou tematikou, no vrcholom Zacharovej dokumentárnej tvorby v Štúdiu populárno-vedeckých náučných filmov bol celovečerný film Psychodráma (1964). Snímka o modernej psychoterapeutickej metóde liečenia neurózy nakrútil podľa vlastného námetu a scenára. V čase vzniku bol tento pozoruhodný titul označený za „protištátny a rozvratnícky“. Jeho politické podtexty spôsobili, že film sa dostal medzi trezorované tituly. Na krátke obdobie ho sprístupnili až v druhej polovici šesťdesiatych rokov, definitívne po roku 1989. V centre pozornosti je pacient psychiatrickej liečebne, človek, ktorý sa pokúsil o samovraždu a je v hlbokej depresii. Zachar v Psychodráme okrem psychických dôvodov obohacuje portrét i o sociálno-politické súvislosti individuálnej krízy osobnosti – pokus hlavnej postavy o samovraždu bol dôsledkom komunistického teroru proti jeho rodine na začiatku päťdesiatych rokov. Patrí k najlepším dokumentárnym dielam šesťdesiatych rokov v Československu. V Psychodráme Zachar spojil nakrúcanie terapeutických sedení tromi skrytými kamerami s obsadením hlavnej postavy študentom herectva, ktorý si pripomína vlastné predchádzajúce liečenie. Film kombinuje tradičné dokumentaristické metódy s aktuálnymi návratmi cinema direct k Vertovovi a jeho „kino-oku“. Názov signalizuje pastiersku tému a detviansky kraj vychýrený urastenými chlapmi s divokou letorou. V hlavnej úlohe baču Goliana Július Pántik. Film Očovské pastorále prináša obraz nedôvery k družstvám, šikanovanie ľudí pre chodenie do kostola („Podporujete náboženské prežitky“), a najmä celkom nové chápanie antagonizmu medzi bezzemkom a „kulakom“. Osou sporu Goliana a predstavenstva je vzťah k družstevnému majetku. Realizačná približnosť réžie však nedokázala naplniť možnosti scenára Štefana Sokola, ktorý poskytoval zaujímavé východisko pre konfrontáciu mravných hodnôt patriarchálnej minulosti a socializmu, ľudovej tradície a konzumného pokrokárstva. Očovské pastorále prináša v spracovaní témyslovenskosti rustikálnu robustnosť, vo výsledku mu však chýba bytostné tvorivé gesto, aké poznáme napríklad od ukrajinských tvorcov (Alexander Dovženko, Jurij Ilienko). Film Desať percent nádeje (1976) opäť využíva osvedčený model vzájomného prelínania súkromných a pracovných problémov. Kladie sa tu dôraz n a psychologickú kresbu hrdinov. Hybnou osou príbehu je ľudská solidarita, ktorú prejavia spolupracovníci v práci ťažko popálenému kamarátovi. Realizačná koncepcia podčiarkla nepatetickú samozrejmosť hrdinstva, dokumentaristická štylizácia obrazu nadviazala na spravodajskú vecnosť korešpondujúcu s autentickosťou reality (podnetom na vznik filmu bola skutočná udalosť). Režijná filmografia
Dokumentárna filmografia
Scenáristická filmografia
Použitá literatúra
|
||||||||
