Komárno

Komárno
maď. Komárom
mesto
Centrum mesta s radnicou
Štát	Slovensko
Kraj	Nitriansky kraj
Okres	Komárno
Región	Podunajsko
Vodné toky	Dunaj, Váh
Nadmorská výška	112 m n. m.
Súradnice	47°45′27″S 18°07′47″V / 47,75742°S 18,12982°V / 47.75742; 18.12982
Najvyšší bod	115
Najnižší bod	108
Rozloha	103,17 km² (10 317 ha) [1]
Obyvateľstvo	32 114 (31. 12. 2023) [2]
Hustota	311,27 obyv./km²
Prvá pís. zmienka	1075
Primátor	Béla Keszegh[3] (nezávislý)
PSČ	945 01
ŠÚJ	501026
EČV (do r. 2022)	KN
Tel. predvoľba	+421-35
Adresa mestského úradu	Mestský úrad Nám. Gen. Klapku 19 45 01 Komárno
E-mailová adresa	info@komarno.sk
Telefón	035 / 770 17 54
Fax	035 / 770 27 03
Poloha mesta na Slovensku
Interaktívna mapa mesta
Wikimedia Commons: Komárno
Webová stránka: komarno.sk
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:  Geografický portál  Slovenský portál
Demonym: Komárňan[4]

Komárno (maď. Komárom, nem. Komorn, srb. Коморан (Komoran), lat. Camarum, Comaromium)^[5][6] je okresné mesto v Nitrianskom kraji na Slovensku, ktoré leží pri sútoku Dunaja a Váhu. Pre odlíšenie od mesta s rovnakým názvom, ktoré leží v Maďarsku, je v hovorovej maďarčine používaný názov Észak-Komárom (Severné Komárno) alebo Révkomárom.

Mesto leží na sútoku Dunaja a Váhu, na juhovýchodnom okraji Podunajskej roviny na ľavom brehu Dunaja a je väčšou časťou historického sídla bývalého Uhorska. Po prvej svetovej vojne bola hraničná línia novozaloženého Česko-Slovenska stanovená cez stred rieky, čím došlo k oddeleniu mestskej časti Újszőny (dnes Komárom) na pravom brehu Dunaja, pripojenej k mestu v roku 1896. Obe mestá sú spojené mostami – cestným a železničným.

V meste sa križujú cesty I/63 (Bratislava – Štúrovo), I/64 (Nitra – Komárom) a II/573 (smer Kolárovo), ako aj železničné trate Nové Zámky – Komárom, Bratislava – Komárno a Komárno – Kolárovo. Komárno leží 53 km juhovýchodne od Dunajskej Stredy, 31 km južne od Nových Zámkov a 48 km západne od Štúrova.

Komárno leží na sútoku riek Dunaj a Váhu. Dunaj tečie na južnej strane mesta a oddeľuje ho od Maďarska. Severne od mesta ústi do Váhu Stará Nitra – pôvodné koryto rieky Nitra.

Mŕtve rameno Dunaja, Mŕtve rameno Váhu

Mesto ležiace pri sútoku Dunaja a Vážskeho Dunaja patrí medzi najstaršie trvalo obývané lokality na Slovensku^[7]. Brod cez mohutnú rieku umožňoval cestu obchodníkov, ktorých prítomnosť využívalo miestne obyvateľstvo, profitujúce z pohybu tovaru. Osídlenie okolia dnešného mesta spadá do staršej doby bronzovej (cca 2000 pred Kr.), no výraznejšie stopy tu zanechali až Kelti a po nich Rimania. Na Dunaji sa nachádzal Limes Romanus – vonkajšia hranica Rímskej ríše a provincie Panónia, ktorú bránili opevnené tábory na rímskom, no i opačnom (keltskom a neskôr germánskom) brehu. Z tohto obdobia pochádza i Rímsky vojenský tábor v Iži (Celemantia/Kelemantia), ktorý tvoril predsunutú základňu a ochraňoval hranicu v okolí Komárna.

Po páde ríše, v čase sťahovania národov a príchodu prvých Slovanov, osídlili územie Avari, ktorí na strednom Dunaji vládli medzi rokmi 568 až 791. Ich pobyt na území mesta dokladá aj 8 pohrebísk s bohatými nálezmi a v roku 811 sa spomína aj útok Slovanov na Avarov žijúcich v okolí Komárna. Po rozvrate Avarskej ríše sa v regióne presadili Slovania, ktorí už počas avarskej nadvlády vytvárali najmä severne od Dunaja kmeňové útvary, z ktorých sa na začiatku 9. storočia vytvorilo Nitrianske kniežatstvo. Južné Slovensko po Bratislavu tvorilo jadro kniežatstva, ktoré sa v roku 833 stalo súčasťou Veľkej Moravy, ktorej územie sa rozšírilo na veľkú časť strednej Európy. Brod na Dunaji pri Komárne, kde vzniklo opevnené sídlo (hradisko), využívali vojaci i obchodníci a tvorilo tak dôležitý tranzitný koridor ríše. Predpokladá sa, že práve tadeto prišla na územie dnešného Slovenska aj misia Cyrila a Metoda v roku 863.

Koncom 9. storočia sa na územie Karpatskej kotliny dostávajú maďarské kmene, ktoré postupne preberajú moc. Postupný zánik Veľkej Moravy znamenal opätovný nárast vplyvu Nitrianskeho kniežatstva, ktoré sčasti samostatne, no ako súčasť vznikajúceho Uhorska existovalo až do roku 1108. Komárno bolo v tom čase strediskom Komárňanského komitátu a práve v tomto období sa predpokladá vznik hradu s osadou Camarum (1075). Prvé mestské výsady udelil Komárnu 1. apríla 1265 Belo IV., čím sa podnietil rozvoj mesta. Matej Korvín dal vybudovať na komárňanskom hrade renesančný palác a strategickú polohu mesta využil na vybudovanie kráľovskej flotily. Ďalší podnet na rozvoj mesta priniesla turecká expanzia, v dôsledku ktorej sa mesto stalo pohraničnou pevnosťou ríše. Z potreby zastaviť postup Turkov a ochrániť územie i obyvateľov nastáva budovanie vojenskej pevnosti, ktorá sa stala základom obranného systému mesta.

Vyhnaním protivníka sa začala obnova vojnou spustošenej krajiny a Komárno sa vďaka polohe na križovatke vodných i suchozemských ciest a prekvitajúcemu obchodu rýchlo vyvíja na dôležité mesto Uhorska. Jeho postavenie potvrdzuje 16. marca 1745 Mária Terézia, ktorá udeľuje Komárnu titul a práva slobodného kráľovského mesta. V meste sa postavilo niekoľko palácov, kláštorov a kostolov a sľubný stavebný ruch zastavilo až silné zemetrasenie z 28. júna 1763, po ktorom o dve desaťročia – 22. apríla 1783 – nasledovalo ďalšie. Napriek veľkým škodám si mesto udržalo svoje postavenie dôležitého strediska. Počas revolučných rokov 1848/49 došlo v Komárne, poslednej bašte maďarskej buržoáznej revolúcie, k veľkému požiaru pevnosti a k zničeniu veľkej časti mesta. Obnova prebiehala pomaly a z opravenej pevnosti sa stala dôležitá vojenská základňa rakúsko-uhorskej armády.

Po rokoch úpadku nastal opätovný rozvoj až na konci 19. storočia, keď sa mesto napojilo na sieť železníc a ciest a vybudovali sa mosty cez Dunaj i Vážsky Dunaj. Začali sa budovať aj priemyselné podniky a pripojením osady Újszőny (r. 1896) sa získalo územie pre rozvoj mesta i na pravom brehu Dunaja. Po zániku Rakúsko-Uhorska a vzniku ČSR vznikla na Dunaji hranica, ktorá rozdelila župu aj mesto na dve časti. V Komárne sa odohrala jedna z najväčších bitiek vzoprenia voči odtrhnutiu Slovenska od Uhorska, Komárňanský prielom v roku 1919. Komárno sa stáva sídlom okresu, vznikajú nové úrady a inštitúcie a začlenením do Československa sa postupne mení i národnostné zloženie mesta. Klesá podiel obyvateľov maďarskej národnosti, pre ktorých sa mesto na Dunaji stalo kultúrnym centrom na Slovensku. Po Viedenskej arbitráži bolo Komárno pripojené k Maďarsku a zároveň sa stalo sídlom novej župy. Oslobodením 30. marca 1945 sa vrátili hranice do predvojnového stavu a Komárno sa opäť stalo hraničným mestom Československa.

Mesto, ktoré bolo počas vojny opakovane bombardované (prvý nálet uskutočnil 2. júla 1944, 7. októbra boli cieľom železničné stanice na oboch brehoch Dunaja, 14. októbra bol cieľom most cez Dunaj a bombardovanie pokračovalo aj na jar 1945), potrebovalo výraznú obnovu komunikácií, mostov, budov a podnikov. Zlú situáciu ešte zhoršovali opatrenia na základe záverov Postupimskej konferencie víťazných veľmocí voči väčšine obyvateľov maďarskej národnosti, ktoré znamenali do roku 1948 pre mnohých presídlenie do Česka alebo Maďarska v rámci vzájomnej výmeny obyvateľstva. Výrazné oživenie priemyslu nastalo vybudovaním lodeníc, ktoré priniesli prácu pre stovky ľudí a zároveň podnietili výstavbu nových bytov v meste. Impulz na prestavbu mesta dala aj povodeň v júni 1965, ktorá zničila rozsiahle územia na juhu Slovenska a rovnako ničivou silou zasiahla i Komárno. Neraz i neuváženými stavebnými krokmi sa zničila veľká časť pamiatok a dnes zostalo neporušené iba historické jadro mesta, kde sa nachádza aj väčšina zachovaných kultúrno-historických pamiatok.

• Erb mesta zobrazuje hrad na červenom štíte, na zelenej pažiti so sútokom dvoch modrých riek, strieborné trojvežové opevnenie. V medzerách medzi vežami sa nachádzajú dve zlaté hviezdy. V opevnení je otvorená brána s do polovice vytiahnutou mrežou.
• Vlajka mesta pozostáva z troch pozdĺžnych pruhov v poradí červený, žltý, zelený. Ukončená je zástrihom, tzv. lastovičím chvostom.

• Mestské časti: Čerhát, Ďulov Dvor, Hadovce, Kava, Lándor, Malá Iža, Malý Harčáš, Nová Osada, Nová Stráž, Pavel, Veľký Harčáš
• Sídliská: Bašty-Juh, Letecké pole, Robotnícka štvrť, Sídlisko I – VII
• Ostatné časti: Divina, Alžbetin ostrov
• Osady: Bocianska krčma, Dunajská stráž, Kolož, Kysučka, Malé Hadovce, Ružová záhrada, Ružový hon, Semerské, Tehelňa, Tomáš, Vadaš, Zámocká pustatina, Nová Osada

Sídlisko I a II vzniklo počas výstavby nových Slovenských lodeníc v 50. rokoch minulého storočia, je postavené klasickou tehlovou technológiou. Sídlisko III vzniklo pri plynárni v roku 1963, polovica sídliska je postavená už panelovým systémom výstavby. Sídlisko IV na Rákocziho ulici, smerom do Nových Zámkov, má už kompletnú panelovú zástavbu. Sídlisko V (Prednádražie) bolo postavené pri obnove mesta po povodni na Dunaji v roku 1965 – 1968. Sídlisko VI (i časť Sídliska I a II) vzniklo na mieste centrálnej časti mesta zlikvidovaním starých prízemných domov v blízkosti hlavnej cesty do Bratislavy. Sídlisko VII (Prístav) tvorí panelová zástavba v priestore medzi Sídliskom VI a prístavom, je posledným dokončeným sídliskom z obdobia výstavby panelových bytových domov. Ďalej mala nasledovať výstavba sídliska Bašty. Z plánovanej výstavby sa však postavilo len 11 panelových domov. Ďalšie boli dokončené už ako platené nájomné byty, prípadne ako byty v osobnom vlastníctve (po rozpade komplexnej bytovej výstavby).

V roku 2021 z 32967 obyvateľov bolo 17696 mad’arskej (54%), 10315 slovenskej (31%), 179 rómskej (1%), 485 inej (1%) a 4287 neznámej (13%) národnosti.[1]

rímskokatolíci – 53,5 %, reformovaní (kalvíni) – 12,6 %, evanjelici a. v. – 3,9 %, gréckokatolíci – 0,6 %, Svedkovia Jehovovi – 0,5 %, bez vyznania – 22,43 % a iní

• Rímskokatolícka Bazilika sv. Ondreja, jednoloďová baroková stavba s pravouhlým ukončením presbytéria a vežami tvoriacimi súčasť jej hmoty, z rokov 1748 – 1756.^[8] Stojí na mieste staršieho jezuitského kostola z rokov 1674 – 1677. Na jeho stavbu údajne použili materiál z komárňanskej pevnosti. V roku 1763 bol poškodený zemetrasením a obnovený v rokoch 1768 – 1771. Po rozpustení jezuitského rádu ho mali v správe benediktíni. V roku 1848 bol poškodený požiarom a o rok neskôr bombardovaním. V interiéri sa nachádza hlavný oltár od Carla Petrusa z rokov 1855 – 1860. Kazateľnica je z roku 1855, mramorová krstiteľnica vznikla v roku 1860. Súčasťou interiéru je rokoková bočná kaplnka Čiernej Madony z rokov 1780 – 1810. Nástenné maľby z roku 1870 zobrazujú Najsvätejšiu Trojicu, Anjelské zvestovanie a Premenenie Pána Ježiša Krista od Luigiho Aloysa-Françoisa-Josepha Loira; Svätá rodina a sv. Štefan obetujúci uhorskú korunu Panne Márii sú od Dána Carla Fredericka Sörensena.^[9] Honosné dvojvežové priečelie kostola je konkávne prehnuté. Je členené kordónovými rímsami a pilastrami a ukončené atikou s kartušou so znakom jezuitov. Okná majú profilované šambrány ukončené segmentovou nadokennou rímsou. Veže s nárožnými zaobleniami sú rovnako členené kordónovými rímsami a pilastrami a ukončené korunnými rímsami s terčíkmi s hodinami, polkruhovými štítmi a ihlancovými helmicami.

• 
  Bazilika sv. Ondreja
• 
  Bazilika pred obnovou
• 
  Portál
• 
  Sochy svätcov na fasáde, sv. Florián
• 
  Interiér baziliky

• Reformovaný kostol, jednoloďová klasicistická tolerančná stavba s pravouhlým záverom a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty, z rokov 1787 – 1788. V dobe vzniku kostola to bol údajne druhý najväčší kostol tejto cirkvi v Uhorsku. Veža sa stavala v rokoch 1818 – 1832.^[10] V roku 1849 bola veža poškodená ostreľovaním cisárskymi vojskami, obnovená bola o rok neskôr. V interiéri sa nachádza kazateľnica od Jána Szarku a Mojžišova lavica z doby vzniku kostola. Organ z roku 1806 je dielo Jána Boháka z Viedne. Priečelie kostola je členené pilastrami a terminálnymi oknami. Ukončené je korunnou rímsou s atikou s balustrádou. Veža vyrastá z priečelia vo forme rizalitu lemovaného polostĺpmi a ukončeného trojuholníkovým štítom s tympanónom. Veža je členená pásovaním, v hornej časti pilastrami, má polkruhovo ukončené rezonančné otvory s okenicami, nad nimi je terčík s hodinami. Ukončená je zvonovitou helmicou s laternou.

• 
  Reformovaný kostol
• 
• 
  Detail priečelia
• 
  Nápisová tabuľa nad portálom
• 

• Evanjelický kostol, jednoloďová barokovo-klasicistická tolerančná stavba s polkruhovým ukončením presbytéria a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty, z rokov 1795 – 1798.^[11] Plány kostola vytvoril peštiansky staviteľ Ján Krausz, stavbu na mieste realizoval Šimon Júdar. Úpravami prešiel v roku 1899, keď bola pristavaná veža a v roku 1931. Interiér je plochostropý s fabiónom. Oltár a kazateľnica pochádzajú z doby vzniku kostola. Oltárny obraz Golgota z roku 1897, kópia Rubensa, je dielom Jozefa Kuppisa. Nahradil pôvodný obraz Nebovstúpenie Ježiša Krista od maliara Kopátsiho z Rábu.^[12] Priečelie je členené vysokým pilastrovým rádom a kordónovou rímsou. Segmentovo ukončené okná majú profilované ostenia. Nad portálom je umiestnená volútová kartuša s tabuľami pripomínajúcimi stavbu a úpravu kostola. Veža vyrastá zo štítu lemovaného dvoma pármi dekoratívnych váz. Je lemovaná pilastrami a ukončená korunnou rímsou s terčíkom a barokovou helmicou.

• 
  Evanjelický kostol
• 
  Detail priečelia
• 
• 
  Interiér kostola
• 
  Oltár

• Srbský pravoslávny chrám Obetovania Panny Márie, jednoloďová baroková stavba so segmentovým ukončením presbytéria a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty, z rokov 1754 – 1782.^[13] Stojí na mieste staršieho chrámu srbskej komunity. V roku 1848 vyhorel, nasledujúci rok bol obnovený. Srbská komunita bola do konca storočia však podstatne asimilovaná a bohoslužby sa tu postupne prestali konať. K ich obnove došlo až v roku 1998. V interiéri sa nachádza barokový ikonostas z roku 1775, ktorý však obsahuje v základnom rade hodnotné ikony zo staršieho ikonostasu datované do roku 1660. Ďalej sa tu nachádzajú stallá od Franza Xavera Seegena z roku 1763, ktoré pochádzajú zo zrušeného kamaldulského kláštora v Majkpuszte.^[14] Fasády chrámu sú členené zdvojenými lizénami a segmentovo ukončenými oknami s profilovanými šambránami. Veža vyrastá zo štítového priečelia vo forme rizalitu, je členená pilastrami a ukončená korunnou rímsou s terčíkom s hodinami a zvonovitou helmicou.

• Rímskokatolícky kostol Božského Srdca Ježišovho, tzv. Vojenský kostol, jednoloďová baroková stavba s pravouhlým ukončením presbytéria a predstavanou vežou, z obdobia po roku 1672.^[15] Pôvodne bol postavený reformovanými veriacimi, no v rámci protireformácie bol na konci 17. storočia odobratý a venovaný rádu františkánov. Barokovou úpravou prešiel v roku 1763. V roku 1783 boli františkáni Jozefom II. rozpustení a kostol začal slúžiť miestnej vojenskej posádke. Do roku 1966 slúžil ako sklad, neskôr prešiel obnovou. V súčasnosti tu sídli Galéria Limes.^[16] Fasády sú členené polkruhovo ukončenými oknami s profilovanými šambránami. Priečeliu kostola dominuje rizalit lemovaný pilastrami s výraznou korunnou rímsou so segmentovým štítom. Veža s nárožným zaoblením je členená pilastrami a ukončená korunnou rímsou s terčíkom a ihlancovou helmicou. Pri kostole stál objekt bývalého františkánskeho kláštora, ktorý bol, žiaľ, po druhej svetovej vojne zbúraný.

• 
  Srbský pravoslávny chrám
• 
• 
  Kostol Božského Srdca Ježišovho
• 
• 

• Rímskokatolícky Kostol sv. Rozálie, jednoloďová klasicistická centrálna stavba na pôdoryse ovála s pravouhlým ukončením presbytéria a dvoma predstavanými vežami, z rokov 1839 – 1844. Stojí na mieste staršieho barokového kostola, z ktorého sa zachoval jeden oltár. Autorom projektu kostola je pravdepodobne J. Packh, autor ostrihomskej baziliky. Po bombardovaní mesta v roku 1849 slúžil provizórne reformovaným aj katolíckym veriacim. Neskôr slúžil ako študentský a vojenský kostol. Úpravami prešiel v roku 1908.^[17] Obnovený bol v roku 2011. Interiér je zaklenutý kupolou s laternou. Kostolu dominuje priečelie členené pilastrami, ukončené trojuholníkovým štítom s tympanónom a dvoma kruhovými vežami s pilastrami a kupolovými helmicami. Centrálna hmota kostola má kruhové okná, ukončená je kupolou s laternou s polkruhovo ukončenými oknami.

• 
  Kostol sv. Rozálie
• 
• 
  Priečelie pred obnovou
• 
  Interiér kostola
• 

• Ortodoxná synagóga a Menház, jednopodlažná eklektická stavba na pôdoryse písmena L z roku 1896.^[18] Objekt patrí medzi niekoľko dodnes funkčných synagóg na Slovensku. Komplexu dominuje vyvýšený objekt synagógy a priliehajúci dvojkrídlový nárožný objekt bývalého starobinca, menház. Túto ustanovizeň založil Koloman Fried. Fasády z pohľadovej tehly sú členené lizénami, nárožie s rizalitom je ukončené trojuholníkovým štítom s lomeným oblúkom. Na osi nárožia je portál riešený ako edikula. Priečeliu synagógy dominuje výrazný trojuholníkový štít s vlysom a centrálnym rozetovým oknom. Dekoratívny portál so štítom je ukončený kamennou Mojžišovou tabuľou.

• Kaplnka sv. Jozefa, jednoloďová baroková stavba s pravouhlým záverom a malou strešnou vežou, z roku 1741. Donátoromm stavby bol barón Adam Ziči. Na začiatku 19. storočia prešla klasicistickou úpravou. Obnovená bola v roku 1904, keď bol priľahlý špitál prebudovaný na tlačiareň a kníhkupectvo Gejzu Spitzera. Interiér je zaklenutý pruskými klenbami. Nachádza sa tu neskorobarokový oltár s obrazom sv. Jozefa z konca 18. storočia.^[19] Úzka fasáda kaplnky je členená pilastrami a ukončená vežicou s tamburovou kupolou. Portál je riešený ako edikula s profilovaným ostením a segmentovou supraportou.

• Kaplnka sv. Anny so špitálom, jednoloďová baroková stavba s polygonálnym záverom z roku 1750. V rokoch 1763 – 1768 prešla úpravami a tiež po bombardovaní v roku 1849.^[20] Priečelie kaplnky je členené lizénami a ukončené trojuholníkovým štítom s tympanónom. Z priečelia vyrastá veža s ihlancovou helmicou.

• Trojičný stĺp, barokové súsošie z obdobia po roku 1715. Obnovou prešlo v rokoch 1884, 1927 a 1991.

• 
  Kaplnka sv. Anny
• 
  Kaplnka sv. Jozefa
• 
  Trojičný stĺp
• 
• 

• Komárňanský pevnostný systém, najväčší fortifikačný systém na území Slovenska a aj bývalého Rakúska-Uhorska, budovaný postupne v rokoch 1546 – 1877. Jadrom komplexu a jeho najstaršou časťou je Stará pevnosť, mesto je zo západnej strany chránené Palatínskou líniou, z východnej Vážskou líniou. Na ľavom brehu Vážskeho Dunaja sa nachádzalo Vážske predmostie a na Maďarskej strane Dunaja pevnosť Monoštor a pevnosť Igmánd. Stará protiturecká pevnosť vznikla na mieste staršieho hradu v snahe zabrániť postupnému prenikaniu Turkov po strate centrálnej časti Uhorska, v rokoch 1546 – 1557.^[21] Je dielom talianskeho fortifikačného staviteľa Pietra Ferraboscu. Nová pevnosť bola vybudovaná v rokoch 1663 – 1673 po strate pevnosti Nové Zámky.^[22] Ďalšia etapa výstavby nastala na začiatku 19. storočia v súvislosti s expanziou porevolučného a napoleonského Francúzska. V rokoch 1827 – 1839 boli vybudované kazematy. Palatínova línia bola budovaná v rokoch 1839 – 1847. Výstavba rozsiahleho komplexu bola zavŕšená realizáciou igmándskej pevnosti v rokoch 1871 – 1877.

• 
  Ferdinandova brána starej pevnosti
• 
  Stará pevnosť
• 
  Brána do Novej pevnosti
• 
  Bastión VI Vážskej línie
• 
  Palatínova línia

• Radnica, trojpodlažná dvojtraktová pôvodne baroková stavba na pôdoryse obdĺžnika z roku 1766. Úpravami prešla v rokoch 1848 a 1875, keď bola neoklasicisticky upravená.^[23] Priečeliu dominuje centrálne umiestnená mestská veža členená kordónovými rímsami, pilastrami, kvádrovaním a priebežnou ochodzou, ukončená je kopulou. Fasády sú členené kordónovými rímasami a pilastrami, polkruhovo ukončené okná majú profilované šambrány s klenákmi.

• 
  Radnica
• 
• 
• 
  Interiér radnice
• 

• Dôstojnícky pavilón, dvojpodlažná eklektická štvorkrídlová stavba na nepravidelnom pôdoryse s vnútorným nádvorím z rokov 1858 – 1863.^[24] Pavilón tvoril súčasť vojenských objektov komárňanskej pevnosti. Nachádzali sa tu byty dôstojníkov a veľké dôstojnícke kasíno.^[25] V súčasnosti tu sídli Univerzita J. Selyeho. Priečelie orientované do Námestia gen. Klapku je lemované nárožnými oktogonálnymi vežami ukončenými dekoratívnym cimburím. Fasáda je členená slepými arkádami a ukončená atikou s oblúčkovým vlysom s nápisom Viribus Unitis, heslom cisára Františka Jozefa. Polkruhovo ukončené okná majú profilované suprafenestry nesené konzolami.

• 
  Dôstojnícky pavilón
• 
• 
• 
• 

• Zichyho palác, trojtraktová dvopodlažná pôvodne baroková stavba z druhej polovice 17. storočia. Úpravami prešiel v roku 1763, 1798 a 1870, keď získal súčasnú neoklasicistickú úpravu.^[26] Na začiatku 19. storočia sa v objekte konali slávnostné podujatia, plesy a divadelné vystúpenia. V súčasnosti objekt patrí Podunajskému múzeu.^[27] Zo strany Župnej ulice je fasáda klasicistická s centrálnymm rizalitom členeným lizénami a ukončeným trojuholníkovým štítom s tymapnónom. Portál má polkruhové kamenné ostenie s klenákom, nad ním je balkón s kovaným zábradlím s iniciálou Zičiovcov. Neoklasicistická fasáda zo strany Námestia gen. Klapku je lemnovaná nárožnými vežami dekorovanými kvádrovaním a ukončenými manzardovými strechami. Priečeliu dominuje trojosový rizalit s priebežným balkónom ukončený balustrádou. Okná majú šambrány a segmentové suprafenestry.

• Bývalý Župný dom, trojpodlažná trojtraktová pôvodne klasicistická stavba na pôdoryse písmena U z rokov 1798 – 1813. Prefasádovaný bol na konci 19. storočia a obnovený v rokoch 1937 – 1938.^[28] Priečeliu dominuje stredný rizalit členený pilastrami a polkruhovo ukončenými oknami s profilovanými šambránami a nadokennými rímsami.

• Bývalé Kolégium reformovanej cirkvi, dvojpodlažná trojtraktová barokovoklasicistická stavba na pôdoryse obdĺžnika z rokov 1795 – 1796.^[29] Objekt dnes patrí Univerzite J. Selyeho. Fasády kolégia sú členené lizénami, predĺženými kazetami a vertikálne prepojenými oknami so šambránami a nadokennými rímsami. Priečeliu dominuje trojosový rizalit s kamenným portálom s oválnym svetlíkom. Na osi rizalitu je umiestnená malá strešná veža.

• 
  Zičiho palác
• 
  Zičiho palác
• 
  Bývalý župný dom
• 
  Kolégium reformovanej cirkvi
• 
  Portál kolégia

• Jókaiho divadlo

• Podunajské múzeum

• Rodisko Franza Lehára

• Cestný most cez Vážsky Dunaj
• Most Monoštor
• Alžbetin most
• Estakáda ponad koľajisko a bazén prístavu, so sklopným mostom, k Dunaju a hraničnému cestnému prechodu.

• Socha sv. Štefana
• Socha generála Györgya Klapku
• Socha Franza Lehára
• Socha Móra Jókaiho
• Socha sv. Cyrila a Metoda
• Socha Dr. generála Milana Rastislava Štefánika
• Socha Attilu Kaszása pri Jókaiho divadle

• Hrob rodiny Jókai
• Hrob Zlatého muža
• Náhrobky pri kostole reformovanej cirkvi – pravoslávnej cirkvi
• Pamätník antifašistického odboja – nám. Senný trh
• Pomník padlých v 1. svetovej vojne
• Pomník vojakom Červenej armády
• Hrob Ľudovíta J. Šuleka
• Hrobka gen. Pavla Davidovicsa pri kostole pravoslávnej cirkvi

• Pamätná tabuľa Bélu Bartóka
• Pamätná tabuľa Dr. Jánosa Selyeho
• Pamätná tabuľa grófa Istvána Széchenyiho 1907 – 1929
• Pamätná tabuľa Móra Jókaiho
• Pamätná tabuľa obetiam holokaustu
• Pamätná tabuľa Stanislausa von Prowazeka

• Detský park pri Hrade
• Park Anglia
• park pri Vodárenskej veži

• Nádvorie Európy – námestie obklopené stavbami v architektonickom štýle 45 európskych krajín

• Komárňanské dni
• Jókaiho dni
• Ondrejský jarmok
• KN OPEN – beach volleybal – plážový volejbal (v auguste)
• Aquafest – vodný festival s atrakciami – rieka Vážsky Dunaj

V katastrálnom území mesta evidujú viac bocianích hniezd.^[30] V meste hniezdi mnoho lastovičiek, ich počet však každý rok klesá. Na dunajskom nábreží a na Alžbetinom ostrove je viac starých stromov.^[31]

Ako prvé mesto na Slovensku Komárno zavádza od januára 2020 bezplatnú MHD. „Príjmy z cestovných lístkov sa blížia k 10 percentám zo sumy vynaloženej na verejnú dopravu v Komárne,“ ozrejmil ekonomické dôvody primátor mesta Béla Keszegh. Opatrenie má zlepšiť životné prostredie, dopravu, parkovanie a pomôcť sociálne slabším s dochádzaním do práce.^[32] MHD tvoria linky 2, 3, 7 a 8.^[33]

V meste je železničná stanica a nachádzajú sa tieto trate:

• 131 Komárno – Dunajská Streda, od r. 1896
• 135 Komárom – Komárno – Nové Zámky, od r. 1910
• 136 Komárno – Kolárovo, od r. 1914, zrušená 22. decembra 2006

• I/63 Bratislava – D. Streda – Komárno – Štúrovo
• I/64 Komárom – Komárno – N. Zámky
• II/573 Komárno – Kolárovo
• V r. 2018 sa začala výstavba cezhraničného diaľničného cestného mosta z maďarskej diaľnice Győr – Budapešť s prepojením cesty I/63 na slovenskom brehu Dunaja. Pokračovať má cestné prepojenia na cestu I/64 v okolí Nových Zámkov, s napojením na plánovanú rýchlostnú cestu R 7 do Nitry. Zároveň s obchvatom cesty okolo Komárna.

• plavebná časť Dunaja Bratislava – Štúrovo

Slovenské lodenice, bývalé Slovenské lodenice G. Šteinera, bývalý odštepný závod Škoda Plzeň. Stará lodenica bola založená v rou 1898, v súčasnosti funguje ako lodiarsky opravárenský podnik, ktorý sa nachádza na špici medzi Alžbetiným ostrovom a hlavným tokom Dunaja.

• Základné školy
  • Základná škola na Komenského ulici
  • Základná škola na Pohraničnej ulici
  • Základná škola na Rozmarínovej ulici
  • Základná škola s VJM Móra Jókaiho
  • Základná škola s VJM na Ul. Práce
  • Základná škola s VJM na Ul. Eötvösa
• Spojené školy
  • Cirkevná materská škola, základná škola a cirkevné gymnázium MARIANUM s VJM – MARIANUM Magyar Tannyelvű Egyházi Iskolaközpont
• Stredné školy
  • Gymnázium Jánosa Selyeho s VJM – Selye János Gimnázium
  • Stredná priemyselná škola – Ipari szakközépiskola
  • Gymnázium Ľudovíta Jaroslava Šuleka Komárno
  • Stredná odborná škola obchodu a služieb – Kereskedelmi és szolgáltatóipari Szakközépiskola
  • Stredná odborná škola – Szakközépiskola, Bratislavská cesta 10,
• Vysoké školy
  • Univerzita J. Selyeho

• Ľudovít Jaroslav Šulek (* 1822 – † 1849), slovenský národovec, účastník Slovenského povstania
• János Selye (* 1907 – † 1982), lekár, nazývaný otec teórie o strese
• Jozef Strečanský (* 1910 – † 1985), rímskokatolícky kňaz, salezián, skladateľ, dirigent, pedagóg, exilový pracovník^[34]

• Zoznam kultúrnych pamiatok v Komárne

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Komárno

• Oficiálna stránka mesta
• Informačný systém samosprávy mesta Komárno
• Podunajské múzeum v Komárne
• Stránka ŠKB Spartak Komárno
• https://www.visitdanube.eu/sk

• História mesta Archivované 2022-03-29 na Wayback Machine