|
Josef Suk starší
Josef Suk starší (* 4. január 1874, Křečovice – † 29. máj 1935, Benešov) bol český hudobný skladateľ, huslista a pedagóg, žiak a zať Antonína Dvořáka, veľký lyrik českej hudby na prelome neskorého romantizmu a moderny 20. stor. Spolu s Vítězslavom Novákom patrí k najvýraznejším predstaviteľom Dvořákovej kompozičnej školy a je jedným zo zakladateľov českej hudobnej moderny. ŽivotV rokoch 1885 až 1892 študoval na pražskom konzervatóriu hru na husle u Antonína Bennewitza, skladbu najprv u Karla Steckera a neskôr v majstrovskej triede Antonína Dvořáka. V roku 1898 sa oženil s Dvořákovou dcérou Otíliou. V roku 1901 sa im narodil syn Josef, ale Otília už štyri roky nato (rok po svojom otcovi) zomrela na následky vrodenej chyby srdca. Táto udalosť zásadne ovplyvnila obsah druhej časti jeho tvorby. Spoločne s tromi spolužiakmi z konzervatória Karlom Hoffmannom, Oskarom Nedbalom a Ottom Bergerom založil v r. 1892 České kvarteto, ktoré umeleckou úrovňou a medzinárodnými úspechmi dosiahlo svetový význam a ktorého vznik bol v českej komornej interpretácii historickým medzníkom. Pôsobil v ňom ako druhý huslista až do r. 1933 a absolvoval s ním po svete vyše štyri tisíc koncertov. Od r. 1922 bol na pražskom konzervatóriu profesorom majstrovskej triedy skladby, štyrikrát bol zvolený rektorom ústavu. K jeho žiakom patrili okrem iných Jaroslav Ježek, Klement Slavický, Pavel Bořkovec a jeden rok (pred odchodom do Francúzska) Bohuslav Martinů. Josef Suk zomrel v roku 1935 v Benešove a je pochovaný v rodných Křečoviciach. Tu sa v dome, kde skladateľ veľkú časť života býval, nachádza Pamätník Josefa Suka. Suk bol známy ako mierny a citovo založený človek, plný vrelosti k druhým ľuďom, čo sú vlastnosti, ktoré sa tiež podstatne odrážajú v jeho tvorbe. Jeho citlivá povaha ťažko znášala zaujaté útoky proti Dvořákovi a následne aj proti nemu, vedené skupinou kritikov na čele s Zdeňkom Nejedlým, ktorí zavrhovali údajnú „konzervatívnu dvořákovskú líniu“ v mene „pokrokovej smetanovskej“. Tie vyústili až do potupného obvinenia a niekoľkokrát ho priviedli na pokraj nervového zrútenia.[1] Inak sa však zo strany českej verejnosti tešil značnej všeobecnej úcte a dostalo sa mu nemalých pôct vrátane čestného doktorátu filozofie, ktorý mu udelila Masarykova univerzita v Brne. Na Letných olympijských hrách 1932 dostal za pochod Do nového života striebornú medailu.[2] Vnukom Josefa Suka staršieho bol významný huslista a violista Josef Suk mladší. Hudobné dieloSukovu tvorbu možno rozdeliť do dvoch období, medzi ktorými tvorí predel úmrtie A. Dvořáka v roku 1904 a Sukovej ženy o rok neskôr. Tvorba do roku 1904V mladosti Suk nadväzuje na skladateľov romantizmu. Najvýraznejšia bola inšpirácia hudbou Antonína Dvořáka, individualizovaná vlastným nadaním a postupne sa vyhraňujúcim štýlovým smerovaním Suka ako „subjektivneho lyrika“. Poučil sa rovnako u J. Brahmsa a ďalších klasikoch, ktorých vplyv je typický pre jeho prvú symfóniu (Symfónia E dur, 1899). V klavírnej tvorbe sa zameral na žáner drobného lyrického kusu (Klavírne skladby op. 7 a 12, Nálady). Už od raných diel preukazoval svoju individualitu vo výraznej lyrickosti, ktorá sa prejavovala osobitou, podmanivou citovosťou, zvukovou farebnosťou a melodikou jeho hudobného myslenia. Týmito rysmi sa preslávila už Sláčiková serenáda Es dur, ktorú napísal v 18 rokoch, ale zjavné sú rovnako v klavírnej tvorbe (známym príkladom je Pieseň lásky z Klavírnych skladieb op. 7) i komorných skladbách (Klavírny kvartet a moll, 1891, Sláčikový kvartet č. 1 B dur, 1896, a i.). Míľnikom a závažným dielom prvého obdobia je scénická hudba k Zeyerovej dramatickej rozprávke Radúz a Mahulena (1898), ktorou vytvoril Suk novú hodnotu v tomto žánri. Na jej motívy zložil pre koncertné predvedenie štvorčasťovú suitu Rozprávka (1899). Zeyerova predstavivosť, citový obsah, etika a atmosféra jeho rozprávkového námetu inšpirovali Suka k svojbytnému lyrizmu s majstrovskými melodrámami. Príznačný melos a farebnosť tejto hudby sa premietli aj do ďalších skladieb – zborov na texty slovanskej ľudovej poézie (napr. Desať spevov pre ženský zbor a klavír pre štyri ruky), baladickodramatickej Fantázia g moll pre husle a orchester (1903), Fantastického scherza (1903) i Symfónie E dur. V podobnom duchu napísal Suk scénickú hudbu k Zeyerovej legende Pod jabloňou (1901), z ktorej bola tiež zostavená suita. Diela odrážajú Sukove zážitky šťastia z naplneného vzťahu s Dvořákovou dcérou. Veľkú intenzitu a farebnosť dostávajú v klavírnom cykle Jar (1902), zloženom po narodení syna spolu s trojicou eklog Letné dojmy (1902). V týchto cykloch sa už objavujú aj impresionistické prvky. Monumentálnym výrazom je obdarená lyrická i epicko-dramatická glorifikácia českého hlavného mesta v symfonickej básni Praga (1904). Tvorba po roku 1904Ďalšiu tvorbu charakterizuje postupný príklon k novým výrazovým prostriedkom a vytvorenie osobitého náročného štýlu, ktorým sa Suk radí k zakladateľom českej hudobnej moderny. Po obsahovej stránke mali rozhodujúci vplyv tragické udalosti v Sukovej rodine – umiera A. Dvořák a rok nato predčasne i Sukova žena Otília. Skladateľ orientuje tvorivé snahy na veľké orchestrálne diela s meditatívnym programovým obsahom, v ktorých sa vyrovnáva s otázkami osudu a smrti a usiluje sa o vyjadrenie pozitívneho zmyslu bytia. Tak vzniká postupne štvorica symfonických diel, utvárajúca veľkú tetralógiu, v ktorej sa citové a myšlienkové obsahy jednotlivých častí vzájomne prepájajú do mohutného oblúka, klenúceho sa od hlbín najťažšej bolesti z tragédií osudu až k veľkej nadosobnej katarzii: symfónia Asrael (1906), 5-dielna hudobná báseň Rozprávka leta (1907 – 1909), monumentálna symfonická báseň Zranie (1912 – 1917) a Epilóg pre sóla, zbory a orchester (1920 – 1933). Dopĺňa ich Sukova vrcholná klavírna lyrika – cykly O matince (1907), Životom a snom (1910) a Uspávanky (1912) a samostatný kus O priateľstve (1920). Obsahovú kontinuitu tvorby podtrhuje Suk opakovaným symbolickým využitím motívu smrti z Radúze a Mahuleny a motívu z klavírnej Piesne lásky. Symfónia Asrael bola napísaná z bezprostredného podnetu smrti Dvořáka a jeho dcéry a venovaná ich pamiatke. Nato vzniká cyklus O matince, kde Suk pomocou tónov rozpráva synovi o zosnulej mamičke. Asrael sa radí po boku dielam veľkého súdobého novoromantika (G. Mahlera). V Rozprávke leta a Životom a snom sa potom citeľne rozširuje a modernizuje výrazový register, zrejmá je určitá inšpirácia Debussyho impresionizmom, uchopená ale Sukovou osobnou reflektívnou lyrikou, ktorá je v jeho dielach určujúca. Štýlové dozrievanie vrcholí v jednočasťovom Sláčikovom kvartete č. 2 (1911), ktoré pri premiére vyvolalo svojou novosťou búrlivé reakcie. Kvarteto sa vyznačuje hľadaním vo výraze a zvlášť forme s cieľom pripraviť pôdu pre ďalšie symfonické diela. V plynulej nadväznosti na predchádzajúce skladby rozvíja Suk úplne osobitý prejav, v ktorom sa miestami dostáva až do blízkosti hudobného expresionizmu. Túto hranicu však neprekračuje a tonalitu na rozdiel od A. Schönberga iba uvoľňuje. Novým výrazovým slohom a filozoficky reflektívnym pojatím programovosti Suk rozvíja do osobitého vrcholu novoromantické dedičstvo programového symfonizmu. Robí tak po kvartete dvojicou diel, ktorých monumentálnej jednoliatej architektonike a náročnému obsahu venuje mnohoročné úsilie: Zranie vzniká 5 rokov, Epilóg dokonca 13 rokov. Usiluje sa v nich o nájdenie konečných odpovedí na otázky zmyslu života a smrti a vyjadrenie humanistického posolstva. V závere Epilógu naň používa text jednej scény Zeyerovej legendy Pod jabloňou. Obsah oboch diel však súvisí aj s literárnym symbolizmom básnikov A. Sovy a O. Březiny – k Zraniu pripája ako motto časť rovnomennej Sovovej básne zo zbierky Žně, k Epilógu záverečné štvorveršie z Březinovej básne Mýtus ženy. Inšpirácia březinovskou mystikou je v Epilógu jasne zrejmá (už v programovom označení jednotlivých úsekov: Kroky, Pieseň matiek, Od večnosti do večnosti, Tajomný úžas a nepokoj, Pútnik – tešiteľ). Tieto skladby tak podtrhujú súvislosť Sukovho diela s umeleckými smermi prelomu storočia. Sukov prejav vo vrcholnom období je poslucháčsky náročný svojou zložitosťou a veľkou expresivitou. Spočíva v bohatej voľnej polyfónii, ktorej melodicky prekomponované hlasy sú vedené úplne slobodne po stránke stavby (asymetria, neperiodickosť), rozloženia akcentov i rytmiky (výskyt polyrytmie) a harmonických vzťahov jednotlivých hlasov. Príznačné je plynutie celej skladby v jednoliatom prúde s expresívnymi dynamickými vrcholmi, individuálne využitie nástrojových témbrov, ich rôznorodé kombinovanie dosvedčujúce Sukovu zvukovofarebnú fantáziu, rovnako ako veľká bohatosť a zložitosť harmónie, uvolňujúca tonalitu. Formová výstavba neskorých diel pracuje so všetkými zložkami hudobného prejavu vrátane témbru a vytvára veľkolepé, úžasne košaté a pritom zovreté jednoliate architektúry, v ktorých sa, slovami dirigenta Libora Peška, „celok odráža ozvenou v každom detaile“.[chýba zdroj] Okrem menovaných opusov vzniká v tomto období už len cyklus mužských zborov a menšie príležitostné diela, predovšetkým potom obľúbený vlastenecký triptych Meditácia na chorál Sv. Václave, Legenda o mŕtvych víťazoch a pochod Do nového života, v ktorých volí Suk jednoduchší výraz pre dosiahnutie ľahšie prístupného efektu. Interpreti a nahrávkyPovedomie o Sukovi v zahraničí sa v poslednej dobe zvýšilo zásluhou dirigentov Libora Peška, Charlesa Mackerrasa, Jiřího Bělohlávka aď. L. Pešek nahral takmer všetky Sukove významné orchestrálne diela, vyšli však tiež staršie nahrávky veľkých českých dirigentov: napr. Václava Neumanna (husľová Fantázia, Symfónia E dur, Asrael, Zrání, Epilog), Rafaela Kubelíka (Asrael), Karla Ančerla (husľová Fantázia), J. Bělohlávka (Pohádka, Fantastické scherzo, Serenáda Es dur, Asrael) a nahrávky Václava Talicha z 50. rokov (Zrání, Asrael aď.), ktoré nesú punc autentického predvedenia, keďže Talich premiéroval Zrání a Epilog (ktorý mu autor dokonca venoval) a bol Sukovým blízkym priateľom. Za najzasvätenejšieho interpreta Sukových husľových skladieb je označovaný skladateľov vnuk Josef Suk mladší (je o. i. interpretom v Ančerlovej i Neumannovej nahrávke husľovej Fantázie). Sukovu klavírnu tvorbu súhrnne nahral Pavel Štěpán (syn Václava Štěpána, Sukovho priateľa a významného klavírneho interpreta a analytika jeho tvorby). Nahrávka bola ocenená Zlatou platňou za rok 1978. Hudba k Radúzovi a Mahuleně bola použitá i v rovnomennom filme Petra Weigla z roku 1970 (v hlavných úlohách J. Tříska a M. Vášáryová, dirigent L. Pešek, hudobný dramaturg Luboš Fišer), kde bola priradená k jednotlivým scénam odlišne od Sukovho scénického riešenia. Pôvodná scénická hudba bola nahraná s celou hrou roku 1957 (v hlavných úlohách V. Voska a M. Glázrová, dirigent V. Smetáček). Referencie
Literatúra
Iné projekty
Externé odkazy
|
||||||||||||||
.jpg)
