Virtuálna architektúra

Virtuálna architektúra (VA) predstavuje presun predmetu architektonickej tvorby do virtuálnej roviny prostredníctvom využívania elektronických médií a počítačových softvérov. Virtuálne architektonické dielo je poňaté ako dynamický systém, v ktorom existuje počítačom sprostredkovaná interakcia medzi užívateľom, prostredím a budovou. Je novým fenoménom v architektúre.

VA je úzko spätá s vývojom príslušných počítačových softvérov, z čoho sa odvíja aj datovanie jej vzniku – 90. roky 20. storočia.

Tento pojem nemá zatiaľ pevné miesto v odbornej terminológii a osciluje medzi dvoma významovými poňatiami:

• VA je nový samostatný plnohodnotný architektonický smer, vychádzajúci a prirodzene vyplývajúci z technologického pokroku spojeného s experimentom a inováciou
• VA nie je považovaná za nový smer v architektúre, ale len za novú formu – princíp, určený využitím elektronických médií a pc softvérov

Za virtuálnu architektúru sú často označované aj 3D vizualizácie projektov, ktoré slúžia na vytvorenie takmer dokonalej ilúzie neexistujúceho priestoru a umožňujú v ňom simuláciu pohybu. Tento tvorivý prístup pracuje s rovnakými nástrojmi, ale principiálne sa líši od konceptu VA.

Architektúra vypovedá a vzťahuje sa k dobe, v ktorej vzniká, preto môže byť virtuálna architektúra považovaná za dôsledok informačného, komunikačného a globalizačného boomu, ktorý môže v extrémnom prípade vyústiť do antiurbánnej éry vyplývajúcej z virtualizácie sociálneho života. Architektúra determinuje typ sociálnych interakcií a väzieb ľudí, pre ktorých je dané prostredie vytvorené. Súčasne však platí, že sociálne interakcie a aktivity vytvárajú architektúru. Tvorcovia VA sa zaoberajú práve skúmaním a interpretáciou druhej časti spomínanej definície, a to sociálnymi vplyvmi na architektúru.

Tento prístup k architektúre poskytuje autorovi bezpečie virtuálnej reality – nemusí prekonávať prekážky v podobe investícií do technologických, konštrukčných a materiálových noviniek. Poskytuje autorovi priestor pre vlastnú interpretáciu prostredia a vzorcov ľudského správania a potrieb, odráža autorove myslenie a jeho predstavy o využívaní priestoru. Možnosť overenia si virtuálneho konceptu je však obmedzená na virtuálny prevádzkový model, čím sa stráca reálna konfrontácia architektonického prostredia a jeho užívateľa.

Charakteristickými znakmi sú interaktivita, flexibilita, variabilita, subjektívnosť a čiastočný odklon architektúry od jej zaužívanej sociálnej a kultúrnej role, čo pri nevhodnej interpretácii môže doviesť k až populistickému gýču či bezobsažnej avantgarde.

Architektonické štúdiá a architekti, ktoré sa zaoberajú tvorbou virtuálnej architektúry:

• Asymptote – Lise Ann Couture, Hani Rashid
• DILLER+SCOFIDIO - Elizabeth Diller, Richardo Scofidio
• NOX – Lars Spuybroek, Maurice Nio
• Shigeru Ban

Diela repreznetujúce koncept virtuálnej architektúry:

• Vodný pavilón H₂O EXPO, Neeltje Jans, Holandsko, 1994-97, štúdio NOX
• Guggenheim Virtual Museum, New York, USA, 1999-2002, štúdio ASYMPTOTE
• Beachness, Noordwijk, Holandsko, 1997, NOX
• 2001_Future.com, Biel, Švajčiarsko, 1998, interaktívna výstava, NOX

• ASYMPTOTE [1] Archivované 2009-10-03 na Wayback Machine
• DILLER+SCOFIDIO [2] Archivované 2015-05-09 na Wayback Machine
• NOX [3]
• Shigeru Ban [4]
• Vodný pavilón H₂O EXPO, NOX [5]
• Guggenheim Virtual Museum, ASYMPTOTE [6] Archivované 2007-12-20 na Wayback Machine

• ArchIDEA, roč. 2004, č.30
• Jodidio, P.: Architecture now! Současní architekti.Slovart, Praha 2003