1. Kostol Nanebovzatia Panny Márie, 2. Provinčný dom, 3. Radnica, 4. Mariánsky stĺp, 5. Miesto prianí, 6. Socha kpt. Jána Nálepku, 7. Galéria umelcov Spiša, 8. Reduta.
Vodné pomery mesta neboli priaznivé pre vytvorenie prírodných vodných plôch. V meste sa nachádza jazero v areáli ZOO a bagrovisko nad bývalou tehelňou. V mestskej časti Novoveská Huta sa nachádzajú menšie rybníky. Neďaleko mesta sa nachádza vodná nádrž Klauzy v katastri obce Smižany a juhozápadne sa nachádza vodná nádrž Palcmanská Maša.
osady: Hájik, Pod skalou, Potok, Virčulňa, Predná Huta
Symboly mesta
Erb mesta tvorí modrý štít zo stredu vrchu zeleného trojvršia vyrastajú tri zlaté, červenostredé a zelené kališné ruže na zelených listnatých stopkách, na bočných vŕškoch strieborné banícke kladivká (rozpájacie a bicie), ktoré symbolizujú poľnohospodársko-banícky ráz mesta. Takzvaný nosič štítu je Korunovaná Panna Mária s gloriolou je, patrónka farského kostola a patrónkou mesta, odetá do červeného rúcha a modrého plášťa so zlatým žezlom v ľavici. Erb mesta nie je presne datovaný ale vo svojej pečati používa symbol troch ruží a baníckych kladiviek nie je darované. Prvá darovaná pečať s týmito znakmi je z roku 1663.[7]
Pečať mesta bola symbolom výkonu verejnej správy a súdnictva. Na mestskom pečatidle z konca 16. storočia sa nachádza latinský kruhopis: SIGGILLUM LIBERAE REGIAEGY MONTANAE CIVITATIS IGLO – Pečať slobodného a kráľovského banského mesta Iglo. Na pečatidle sa prvýkrát objavujú ruže vo váze. Cisár Ferdinand II. udelil 29. marca1632 vo Viedni právo pečatiť svoje písomnosti červeným voskom. Predtým ich smelo pečatiť len zeleným alebo čiernym voskom. Toto právo spišským zálohovaným mestám potvrdil v roku 1655Ferdinand III. aj Leopold I. v roku 1688.[7]
Pri príležitosti 725. výročia prvej písomnej zmienky o meste bola vyhotovená nová pečať mesta podľa predlohy PhDr. Jozefa Kuruca akademickým sochárom Imrichom Svitanom. Pečať je okrúhla, s kruhopisom v latinčine SIGILLUM CIVITATIS VILLA NOVA – Pečať mesta Spišská Nová Ves a uprostred pečate sa nachádza erb mesta Spišská Nová Ves.[7]
Insígnie alebo tiež nazývané, ako primátorská reťaz, sú ďalším symbolom mesta, pozostávajú z medaily, na ktorej je erb mesta a ohniviek tvoriacich reťaz na ktorých sú symboly reprezentatívnych cechov (baníkov, kamenárov, zvonolejárov, čižmárov, stolárov, kovolejárov a garbiarov), ktoré pôsobili v Spišskej Novej Vsi v minulých storočiach. Pôvodne insígnie mesta a symboly sa nezachovali. Pri príležitosti 725. výročia prvej písomnej zmienky o meste boli vytvorené nové mestské insígnie (primátorská reťaz). Primátorskú reťaz navrhol PhDr. Jozef Kuruc a vyhotovil rodák zo Spišskej Novej Vsi a akad. sochár Imrich Svitana.[7]
Vlajka mesta používa mestské farby. Vlajka mesta má pomer strán 2 : 3 a je ukončená zostrihom siahajúcim do jednej tretiny listu vlajky, pozostáva zo štyroch pozdĺžnych rovnako širokých pruhov mestských farieb.[7]
Farby mesta je žltá (farba hlavnej erbovej figúry ruže, ako náhrada za zlatú), zelená (farba trojvršia a stopiek ruží), biela (farba baníckych kladív, ako náhrada za striebornú) a modrá (farba štítového poľa).[7]
Archeologické nálezy potvrdzujú, že územie stredného Spiša, na ktorom leží Spišská Nová Ves, bolo už v dobe veľkomoravskej ríše osídlené slovanským obyvateľstvom. V priebehu 10. storočia sa štruktúra slovenského osídlenia stabilizovala a ustálili sa aj komunikačné ťahy, ktoré neskôr tvorili základ cestnej siete na Spiši. Od zániku Veľkomoravskej ríše až do začiatku 13. storočia, kedy sa objavujú prvé písomné správy, nie sú o osudoch Spiša žiadne správy. Túto medzeru dopĺňa jedine komplexný archeologický výskum.
Mongolský vpád do Uhorska, ktorý sa týmto krajom v polovici 13. storočia prehnal, ponechal nažive málo ľudí. Preto sem panovník pozýval hostí – kolonistov, ktorých obdarúval mimoriadnymi výsadami a slobodami. Návrat obyvateľstva Spiša do svojich pôvodných sídiel a chotárov po uplynutí tatárskeho nebezpečia a usadzovanie nových kolonistov nebolo celkom bez problémov. Z toho dôvodu sem panovník vyslal svojich vyslancov, aby na celom Spiši vymedzili hranice medzi chotármi jednotlivých obcí.
O nemeckých osídlencoch na Spiši je známe, že sa usadzovali v blízkosti starých slovanských osád, do ich chotárnych celkov, kam prenikli za pomoci kráľovských donácii. Je taktiež známe, že lokality spišských Sasov mali už v 50. rokoch 13. storočia rôzne privilégiá, obsahujúce mestotvorné prvky.
Posledné archeologické výskumy ukázali, že starí Slovania žili na území terajšej Spišskej Novej Vsi aj v období Veľkomoravskej ríše. Ich osada sa rozprestierala na území od hospodárskeho dvora Spišstavu až do úrovne parku na námestí. Po páde Veľkej Moravy sa život na tejto lokalite neprerušoval. Obyvatelia sa presídlili na územia medzi Mlynskou ulicou a Redutou. Archeológovia usudzujú, že to bol pravdepodobne historicky známy slovanský Iglov. Osídlenie na tomto území bolo prerušené v polovici 13. storočia pravdepodobne tatárskym vpádom. Po ňom sa sem znovu vrátili pôvodní obyvatelia a obnovili svoje zničené obydlia na starom sídlisku. V druhej polovici 13. storočia sa k nim usadzujú saskí kolonisti a budujú si svoju novú obec, ktorá sa postupne rozrastá do podoby terajšej Spišskej Novej Vsi. O tomto novom územnom celku – novej obci, hovorí listina ostrihomského arcibiskupa Filipa z 29. novembra1268, v ktorej sa spomína "plebanus de Villa Nova". Je to prvá písomná zmienka o Spišskej Novej Vsi.
Názov
Názov mesta Spišská Nová Ves je odvodený pravdepodobne z latinského a nemeckého názvu. Mesto vzniklo spojením slovanskej osady Iglov (maď. Igló) a mladšej nemeckej osady ako Villa Nova, Neudorf aNová Ves. Pomenovanie Iglov podľa F. Javorského pochádza od slovanského slova igla, ihla, igilica alebo ihlica. Názov bol odvodený pravdepodobne od geografickej polohy slovanskej osady v tvare ihly ležiacej na sútoku riek Hornád a Brusník. Podľa Marsinu a Halagu je slovanský pôvod názvu mesta nespochybniteľný, ale zároveň tvrdia, že názov je prevzatý od vtedajšieho miestneho potoka. Ako nepravdepodobné sa ukazujú tvrdenia o pôvode názvu od ihličnatého lesa alebo nemeckého tvaru mena Egídius (nem.GIlg alebo Ilg) alebo hľadania spojenia medzi historickým názvom Jihlavy a Spišskej Novej Vsi. Podľa jazykovedca Š. Ondruša odmieta odvodenie od slovanského slova igla. Pôvod názvu mesta podobne ako v prípade Jihlavy predpokladá základ v praslovanskom jazyku jug teda juh vo význame svetla, svetlej južnej strany, odvodzuje ho teda od výrubanje lesnej plochy (Juglava – Iglava – Iglov).[6]
Spišská Nová Ves vznikla pri ceste vedúcej zo Spišských Vlách do Spišského Štvrtku. Po rozšírení cesty a výstavbou domov po stranách na úzkych dlhých gotických parcelách vzniklo šošovkovité námestie, ktoré v stredoveku svojím rozsahom prevyšovalo námestia ostaných východoslovenských miest. Okolo námestia vznikli pôvodne menšie roľnícke domy so štítovými strechami. Až od 15. storočia vyrástli na ich mieste jednoposchodové murované domy. Zástavba tvorila len dva bloky, keďže Spišská Nová Ves nemala okrem námestia žiadne ulice, okrem cesty z Rožňavy do Levoče, ktorá priečne pretínala mesto. Mesto bolo ohradené len jednoduchým fortifikačným systémom a vchádzalo sa doň štyrmi bránami. Obranný systém a brány s výnimkou jednej boli zbúrané na začiatku 19. storočia v dôsledku rozširovania mesta. Dominantou námestia je farský Kostol nanebovzatia Panny Márie. Pred kostolom sa pravdepodobne nachádzala budova fary a školy. Celý areál kostola bol obohnaný hradbou. Po požiari v roku 1849 zhorela fara a škola, jej zvyšky spolu s hradbou boli odstránené. Koncom 18. storočia postavili za kostolom súčasnú budovu radnice a evanjelický kostol. Z druhej strany farského kostola boli menšie domy, ktoré tvorili tzv. stredný riadok.[8][6] Z urbanistického hľadiska je cenné šošovkovité námestie, ktoré vďaka svojim pamiatkovým hodnotám bolo 20. 1. 1992 vyhlásené za pamiatkovú zónu.[9]
Sakrálne pamiatky
Kostol nanebovzatia Panny Márie, trojloďová gotická stavba s polygonálnym ukončením presbytéria a predstavanou vežou, z prelomu 13. a 14. storočia.[10] Typovo ide o halový pseudobazilikálny kostol. Stojí na mieste staršej stavby. Úpravami prešiel v roku 1395. V roku 1441 postihlo mesto zemetrasenie, počas ktorého sa zrútila klenba kostola. Súčasná krížová klenba pochádza z roku 1445. V rokoch 1501-1523 bola vybudovaná veža kostola. Od roku 1548 bol kostol evanjelický. V 18. storočí prešiel interiér barokovými úpravami. Počas revolúcie v roku 1849 bol kostol bombardovaný cisárskym vojskom veliteľa Kiesewetera. Obnova kostola prebiehala postupne v druhej polovici 19. storočia. Komplexnou obnovou prešiel v rokoch 1886-1887. V roku 1893-1894 bola upravená kostolná veža v duchu neogotiky, podľa projektu Imricha Steindla, profesora Vysokej školy technickej v Budapešti. Priestor kostola je zaklenutý krížovou klenbou. V jednom poli klenby strednej lode sa zachovali neskorogotické nástenné maľby zobrazujúce štyroch evanjelistov a štyroch anjelov. Zariadenie kostola, hlavný oltár a kazateľnica, je neogotické. Bronzová krstiteľnica je gotická z roku 1549. Je jednou z posledných krstiteľníc uliatych v slávnej spišskonovoveskej kovolejárskej dielni. Jej výzdoba má motív Ukrižovania, mužských hláv a okrídlených anjelov s renesančným charakterom. V bočnej lodi je umiestnené gotické súsošie Kalvária od Majstra Pavla z Levoče. Organ značky Rieger pochádza z roku 1888.[11] V kostole sa nachádzajú relikviáre, ako napríklad relikviár v tvare kríža od Mikuláša Gallica zo Sieny, pochádza z prvej polovice 14. storočia. Cenné sú pacifikály z 15. storočia. Ďalej monštrancia pripisovaná košickému zlatníkovi Antóniovi, pochádzajúca zo začiatku 16. storočia či kalich od Jána Kolbenhayera z Levoče vyrobený z pozláteného striebra z roku 1795. Fasády kostola sú členené opornými piliermi a oknami s profilovanými osteniami a kružbami. Južný ústupkový portál je gotický s reliéfom sv. Trojice v tympanóne, lemovaný fiálami. Nad portálom je rozetové okno. Veža kostola, s výškou 87 m najvyššia na Slovensku, má neogotickú úpravu. Lemovaná je nárožnými opornými piliermi ukončenými fiálami. Členená je kordónovými rímsami a ukončená dekoratívnou helmicou s hodinami, nárožnými vežicami vo forme pavilónov so sochami a ihlancovou helmicou.
Kostol nanebovzatia Panny Márie
Veža kostola
Pôdorys kostola
Južný portál
Interiér kostola
Rímskokatolícky Kostol nepoškvrneného počatia Panny Márie, dvojloďová baroková stavba s polygonálnym ukončením presbytéria a malou strešnou vežou, z roku 1724.[12] Pôvodne išlo o kaplnku mestského špitála, postavenú za mestskými bránami pri Levočskej bráne. Za najstarší údaj o kaplnke je považovaný zápis v mestskej knihe zo začiatku 15. storočia, v ktorom sa hovorí, že kaplnku založilo mesto. Druhá možnosť je, že vznikla v súvislosti so založením základiny 12 zlatých zvonolejárom Konrádom Gaalom v roku 1369 na vydržovanie jedného kaplána v meste. Počas reformácie prevzali kaplnku evanjelici a na krátko v roku 1616 ju získali katolíci a definitívne sa vrátila spať katolíkom v roku 1671.[13] V rokoch 1727-1730 bola rozšírená o loď podľa plánov staviteľa Jána Rossnera. Loď bola zaklenutá v roku 1753. Kostol navštevovali najmä slovenskí veriaci, preto bol nazývaný aj Slovenský kostol. V rokoch 1869-1873 bol doplnený o bočnú neogotickú kaplnku, čím vzniklo súčasné dvojlodie. Loď je zaklenutá valenou klenbou s lunetami. Hlavný oltár je barokový z rokov 1751-1752 s obrazom z roku 1856. Bočné oltáre sú z rokov 1884-1886 od miestneho rezbára Júliusa Fuhrmanna. Kazateľnica je baroková z roku 1756 s mladšími reliéfmi od Františka Repcsika zo začiatku 20. storočia. Autorom výmaľby kostola z prvej polovice 20. storočia je Július Ádám.[14] Organ značky Rieger pochádza z rokov 1915-1916.[15] Atypicky široké priečelie kostola zahŕňa objekt fary a obe lode kostola. Členené je pilastrami a kordónovou rímsou a ukončené trojuholníkovým štítom so zuborezom, nárožnými vežicami a stredným polygonálnym sanktusníkom s ihlancovou helmicou.
Kostol nepoškvrneného počatia Panny Márie
Fara pri kostole
Evanjelický kostol, jednoloďová barokovo-klasicistická stavba na pôdoryse gréckeho kríža so segmentovým ukončením presbytéria, bež veže, z rokov 1790-1796. Vznikol ako tolerančná stavba na mieste zbúranej drevenej modlitebne. Autorom stavby je staviteľ František Bartel.[16] Poslednou obnovou prešiel v roku 2013. V interiéri sa nachádza priebežná protestantská empora. Na empore je umiestnený dvojmanuálový organ od Friedricha Deutchmanna z rokov 1822-1823.[17] a za organom vzácna historická knižnica. Oltár je klasicistická stĺpová architektúra s obrazom Ježiš na Olivovej hore od dánskeho maliara Jána Jakuba Stundera z Kodane z roku 1797 a s alabastrovým reliéfom s motívom rozhovoru Krista so Samaritánkou pri studni. Krstiteľnica je klasicistická z roku 1783. Fasády kostola sú členené vysokým pilastrovým rádom a oknami v dvoch úrovniach. Tie sú umiestnené do zvislých štukových pásov alternovaných kazetami. Okná prízemia sú ukončené segmentom, s profilovaným ostením s klenákom. Okná poschodia sú ukončené polkruhom, lemované pilastrami a klenákmi. Portál je lemovaný dvoma pármi pilastrov, ukončený polkruhom s klenákom, reliéfnymi festónmi a párom váz. Stavbe dominujú tri štíty, západný a na oboch stranách kríženia. Štíty tvorí prelamovaná rímsa, centrálne umiestnené eliptické okno a polkruhový nadstavec. Lemované sú pármi kamenných váz.
Evanjelický kostol
Detail portálu
Ostatné pamiatky
Provinčný dom, dvojpodlažná päťtraktová pôvodne gotická stavba zo začiatku 15. storočia.[18] Pomenovanie Provinčný pochádza z obdobia rokov 1777-1876, keď bol objekt sídlom Provincie XIII spišských miest, neskôr XVI miest. Pôvodne tu však sídlila radnica Spišskej Novej Vsi. V roku 1443 v nej uzavreli mier kráľ Vladislav Jagelovský a Ján Jiskra z Brandýsa. Po zániku Provincie sa budova stala majetkom Spišskej župy, tá ju v roku 1894 predala Sporiteľni XVI spišských miest za 18 600 zlatých. Od roku 1954 tu sídli Múzeum Spiša, ktoré v rokoch 2015 – 2016 prešlo rozsiahlou obnovou.[19][20]. Sedemosová rokoková fasáda je dielom staviteľa Františka Bartla podľa projektu z roku 1786. Ľavé dve okenné osi tvorí v parteri Levočská brána, nad ktorou je umiestnený erb Provincie. Fasáda poschodia má bohatú štukovú výzdobu tvorenú oknami so šambránami, parapetnou rímsou a suprafenestrami s prelamovanými rímsami. Medzi oknami je umiestnených šesť alegorických kartuší s reliéfmi s morálnym posolstvom, pod nimi sú v latinčine písané príslovia.[21] Symbolicky vyobrazujú vlastnosti, ktoré by mal mať každý funkcionár mesta alebo provincie. Priečelie ju ukončené balustrádou so strednou atikou ukončenou segmentom lemovaným vázami.
Provinčný dom
Detail fasády
Detail reliéfnej kartuše
Pamätná tabuľa
Radnica, trojpodlažná trojtraktová pôvodne klasicistická stavba na pôdoryse obdĺžnika, z rokov 1777-1779. Staviteľmi radnice boli F. Bartel a A. Zawadzký.[22] Nahradila starú stredovekú radnicu, v ktorej bol v tej dobe zriadený Provinčný dom. Jej výstavba bola financovaná z prostriedkov získaných z predaja pôvodnej radnice a z doplnených vlastných peňazí mesta. Celá výstavba stála 11 569 zlatých a 51 grajciarov. V druhej polovici 19. storočia získala jej fasáda súčasný neoklasicistický charakter. Obnovou prešla v rokoch 1994-1995. V interiéri sa nachádza reprezentatívna dvojpodlažná obradná sieň dekorovaná pilastrami, stropnou výmaľbou a reštaurovanými benátskymi zrkadlami. V suteréne sa nachádzali priestory slúžiace ako väzenie a sklad paliva, dnes sa tu nachádzajú spoločenské priestory. Vo foyeri sa nachádza od roku 2010 zreštaurovaný originál sochy z barokového Mariánskeho stĺpu stojaceho na námestí pred kostolom.[23][24] Fasádam dominuje stredný trojosový rizalit členený polostĺpmi a ukončený trojuholníkovým štítom s tympanónom. Medzi polostĺpy sú umiestnené monumentálne polkruhovo ukončené okná obradnej siene. Rizalit je v úrovni prvého poschodia prepojený balkónom neseným kamennými konzolami. Fasády sú horizontálne členené kordónovými rímsami, vertikálne pilastrami. Parter je členený bosážou. Okná majú profilované šambrány a nadokenné rímsy nesené konzolami.
Radnica
Detail portálu
Reduta, trojpodlažná historizujúca budova s prvkami secesie na pôdoryse obdĺžnika s polkruhovým ukončením a štyrmi hranolovými nárožnými vežami, z rokov 1900-1905.[25] Autorom budovy je Kolomana Gerstera, vybudovala ju stavebná firma Imre Halmaiho Straussa. V interiéri divadelnej časti sa nachádza nástenná maľba od maliara Jozefa Hanulu predstavujúca Vysoké Tatry a podtatranskú krajinu. Reduta slúži okrem divadla ako koncertná sála, hotel a kaviareň. Dobový popis hovorí o bielej a zlatej výzdobe a o 235 miestach na sedenie. V budove pôsobí profesionálna scéna Spišského divadla a ochotnícky súbor Hviezdoslav. V tejto budove sa v súčasnosti okrem Spišského divadla nachádza aj reštaurácia a kaviareň Sonáta, sídli tu Mestského kultúrne centrum a lokálna Televízia Reduta. Fasády sú členené bosovanými pilastrami a rímsami. Sokel je obložený spišským travertínom. Okná so šambránami a klenákmi majú náročnú štukovú výzdobu. Severnej a južnej fasáde dominuje rizalit. Budova má manzardovú strechu, veže sú ukončené zvonovitými helmicami s nárožnými vázami v tvare plameňa a laternami. Hlavný vstup je riešený ako portikus s iónskymi stĺpmi a balustrádou. Základným motívom výzdoby je erb mesta a labuť, ako symbol spevu a poézie.
Reduta
Meštianske domy
Keďže centrum mesta tvorí pamiatková zóna, nájdeme tu typické spišské meštianske domy. Námestie je rozdelené na dve ulice a to Zimná ulica (nem. Winterzeil) a Letná ulica (nem. Sommerzeil). Fasády budov na Zimnej ulici majú vo veľkej miere klasicistické a secesné prvky na priečelí, v priestranných podbrániach sa zachovali barokové, renesančné a dokonca aj gotické prvky. Barokové klenby v podbrání ma napríklad dom č. 36.[26] V dome č. 46 sídli Galéria umelcov Spiša. Dom má modernú fasádu ale vo dvore možno vidieť renesančnú lodžiu s arkádami a zvyšky renesančných okien. Dom je budova s trojpriestorovým členením s krížovými a valenými klenbami so zachovanými detailmi arkád, stĺpov, ríms a konzol, ako aj upravené exteriérové priestory galerijnej záhrady vytvárajú pre návštevníka príťažlivé prostredie naplnené výtvarným umením s možnosťou poznania, vzdelávania, objavovania, získavania nových zážitkov a stretnutí.[27] Dom č. 51 má podbránie ešte gotické ukončenie. Zachovanú renesančnú fasádu ma dom č. 53. a dom vedľa má bohatú klasicistickú fasádu. Ďalej v domoch č. 59 a 60 nájdeme gotické priechody. Dom č. 61 má pôvodnú renesančnú fasádu zdobenú barokovou štukovou výzdobou, obsahujúcou nad oknami banícky motív. Portál a časť podbránia je gotické. V priechode domu č. 62 je gotický portál a v dvore sú renesančné prvky. Pôvodné renesančné priečelia majú domy č. 63, 76 – 79 a 82 – 84. Na Zimnej ulici v dome č. 90 sa nachádzal fotoateliér Gustáva Matza.[26]
Na Letnej ulici nájdeme na dome č. 64 pamätnú tabuľu, v ktorom žila a v roku 1928 zomrela matka Milana Rastislava Štefánika, Albertína Štefániková, ako aj jeho brat JUDr. Ladislav Dušan Štefánik. Dom č. 62 má na priečelí aj vo vnútri renesančné prvky. Dom č. 51 má síce modernú fasádu ale priechod a dvor je renesančný. Nad portálom sa nachádza rok 1796. Vedľa Provinčného dom sa nachádza dom č. 48 ktorým má jasný gotický portál z 15. storočia. Gotické je aj podbránie a v dvorovej časti sa nachádzajú zvyšky starej sýpky. Fasáda už je však renesančne upravená. Dom č. 45 má bohatú štukovú výzdobu na klasicistickej fasáde. Uprostred fasády sa nachádza medzi dvoma anjelmi šľachtický erb. Na dome č. 42 nájdeme liatinové zábradlia a podpery balkóna, pochádzajúceho zo železiarni v Prakovciach. Výrazné klasicistické fasády majú domy č. 37 – 39. Najcennejšou budovou na Letnej ulici je dom č. 34 hlavne jeho dvor. Dvor má renesančné ochodze z troch strán. Vzadu má na prízemí na prvom poschodí arkády. Cenné je aj kované zábradlie. Vo výklenku dvora je fragment starého nápisu PAVLUS ANNO..... DO... . Vedľa sa nachádza budova bývalej filiálky Pražskej banky. Na čele fasády je mozaikový erb Prahy. V chodbe sa nachádza tabuľa, nad ktorou je nápis: RENOVATUM 1671. Pod ňou sú dva erby, zobrazujúce na trojvrší stojacu holubicu s vetvičkou v zobáku. Vedľa sa nachádza aj majstrovská značka. Dom č. 28 má secesným ornamentom zdobenú fasádu. Nad balkónom je rok 1904, nad oknami je monogram Armanda Jantnera.[28]
Dom č. 46 na Zimnej ulici, Galéria umelcov Spiša.
Dom č. 62 na Zimnej ulici.
Dom č. 63 a 64 na Zimnej ulici.
Dom č. 76 na Zimnej ulici.
Domy č. 77, 78 a 79 na Zimnej ulici.
Dom č. 37 na Letnej ulici.
Dom č. 42 na Letnej ulici.
Dom č. 48 na Lentej ulici.
Dom č. 49 na Letnej ulici.
Dom č. 51 na Letnej ulici.
Ľudová architektúra
Remeselnícke domy boli pôvodne zrubové prízemné domy s o štítom a sedlovou strechou pokrytou šindľom. Zvláštnosťou bolo riešenie komína cez tzv. krytý šindeľ. Tieto domy sa nachádzali na Mlynskej ulici a predovšetkým v časti mesta za ohybom rieky Hornád, zvanej "Šestnástka". Názov pochádza jednak od toho, že toto územie patrilo rade šestnástich, jednak podľa 16 domov, ktoré sa tam nachádzal dnes na mieste Zimného štadióna, kde sa v stredoveku predpokladane nachádzal ženský kláštor.[29] Nachádzali sa tu ďalšie menšie osady ako bola banícka osada "Klepár" (nem. Klopp Orth), garbiarska osada "Garbovňa" (nem. Garberei), ktoré vznikli v priebehu 16. storočia. V týchto osadách prevládala drevená drobná ľudová architektúra. Typickým znakom bolo prelínanie medzi meštianskou zástavbou a ľudovou a to hlavne vo východnom závere šošovky na tzv. Strednom riadku (medzi Redutou a dnes Hotelovou akadémiou) a na Mlynskej ulici, ale aj v záveroch Letnej a Zimnej ulice. V ľudovej architektúre bol využívaný typ slovenského karpatského domu a typ tzv. ľudového domu spišských Nemcov, ktorých sa rôzne jednotlivé prvky prelínali. Z architektonického a historického hľadiska bol zaujímavý ľudový dom spišských Nemcov. Podľa V. Mencla práve v Spišskej Novej Vsi sa do druhej pol. 20. storočia tento typ domu zachoval v najkomplexnejšej a najarchaickejšej forme tak, ako bol na Spiš importovaný kolonistami z Nemecka v 13. storočí. Išlo o radový dom so strechou na samostatnej kolovej konštrukcii s krytým prejazdom "dúfart/durchfahrt" alebo "laib" s konštrukčne nezávislou zrubovou alebo murovanou izbou, orientovanou dvoma oknami do ulice, ktorá nemala ohnisko. Za obytnou izbou u najpôvodnejších domov bola otvorená kuchyňa s ohniskom a za ňou pokračovala uzavretá komora a ďalšie hospodárske miestnosti. Prejazd aj kuchyňa bývali otvorené do krovu. Krov bol hambálkovej konštrukcie, sedlová strecha mala hrebeň kolmý na ulicu, medzi strechami susedných domov bol spoločný medzi strešný žľab. Nemecký ľudový radový dom slúžil na Spiši v mestskom i vidieckom prostredí a charakterizoval zástavbu drobnejších urbanistických celkov spišských Nemcov. Jeho netypická konštrukcia a skladba svedčí o prapôvode ešte v prehistorickom kolovom dome. Uličné štíty oboch zastúpených typov (ale aj mnohých meštianskych domov pred 19. storočí) bývali drevené doskované, prelomené polvalbou alebo zriedkavejšie aj objemnou krytou galériou. Štít ukončovala kukla (strieška polkužeľového tvaru, ktorý mával na spodnom záklope maľovaný rok a meno vlastníka alebo staviteľa domu). Kukla plnila funkciu krytia doštenia štítu a je považovaný za prvok praslovanského pôvodu. Vo vrchole kukly bola osadená vyrezávaná makovica, hálka alebo kolík.[8][30][31]
Ďalšie pamiatky
Železničiarsky internát bol postavený v secesnom štýle v rokoch 1898 – 1899 podľa plánov Jozefa Pfina. Vyzdvihnutá je hlavne stredná časť ako aj konce krídel. Nad portálom je reliéf zobrazujúci detskú hlavu. Nad ním a nad oknami sú iniciálky KOV (Kassa óderbergi vasút – košicko-bohumínska železnica). Od roku 1940 tu sídlila súkromná hudobná škola až do roku 1944 kedy boli miestnosti školy obsadené nemeckou armádou. Až v roku 1946 sa hudobná škola znovu otvorila. V roku 1951 bola Mestská hudobná škola zoštátnená a ďalšie roky škola prosperovala a otvoril sa aj výtvarný odbor, neskôr tanečný a literárno-dramatický odbor. Naďalej tu sídli Základná umelecká škola.[32][33]
Učiteľský ústav bol postavený v rokoch 1873 – 1874 pôvodne ako pseudo neoklasicistická budova. Budova postavená na dvakrát. Pôvodná budova bola o tretinu menšia. Postavili ju podľa plánov prof. Skalnického. V roku 1907 – 1908 pristavili k budove ďalšie krídlo pre internát. Budova mala pripomínať talianske renesančné paláce. Učiteľský ústav tu sídlil vyše 80 rokov. Dnes je sídlom Gymnázia na Školskej ulici.[34]
Oproti budove učiteľského ústavu (dnes Gymnázium Školská) stála židovská synagóga. Postavili ju podľa plánov Jozefa Feigenbauma v rokoch 1898 – 1899 v maurskom štýle. Synagóga bola v roku 1939 dvakrát podpálená a v roku 1941 ju zničila Hitlerjugend. Po druhej svetovej vojne boli zvyšky budovy rozobraté na stavebný materiál.[32] Na mieste dnešnej synagógy stoja domy.Pri synagóge sa bola postavená budova Okresného súdu spolu väznicou podľa plánov architekta Františka Jablonského v roku 1909. Dnes slúži ako Detašované pracovisko Univerzity Konštantína Filozofa.[8]
Budova bývalého evanjelického gymnázia stoji na konci Školskej ulici. Najprv to bola budova, ktorá patrila evanjelickej cirkvi neskôr bola prebudovaná evanjelické gymnázium. V rokoch 1898 – 1900 bol dostavané druhé poschodie. Priečelie budovy má dojem klasicistickej budovy. Stredná časť je zdobená pilastrami, okná majú nadokenné rímsy. Vo dvore budovy stál v minulosti drevený evanjelický kostol. Budova neskôr slúžila ako Stredná priemyselná škola geologicko-banícka, ktorá patrila medzi najlepšie na Slovensku.[35]
Medzi ďalšie významné budovy v Spišskej Novej Vsi patrí Katolícka fara postavená v roku 1750. V rokoch 1785 – 1786 menšie barokové úpravy a na začiatku 20. storočia secesná dostavba. Ďalej Evanjelická dievčenská meštianska škola postavená v roku 1914 podľa projektu J. Urinyiho. Dnes tam sídli Technická akadémia. Na námestí blízko farského kostola sa nachádzal Rímskokatolícka ľudová škola z roku 1877 dnes tam sídli Cirkevné gymnázium Štefana Mišíka. Bývala kráľovská drevopriemyselná škola z rokoch 1897 – 1899, podľa návrhu H. Hermanna. Dnes tu sídli Hotelová Akadémia.Ďalej sa v meste nachádzali kasárne honvédov z roku 1892, dnes sa v objekte nachádzajú rôzne menšie firmy. V roku 1885 bol otvorený Mestský sirotinec. V mestskej časti Novoveská Huta sa nachádza kamenný most, kostol svätého Cyrila a Metoda a dnes už zaniknutý areál Novoveských kúpeľov.[8]
Vstupná brána na Mestský cintorín sa nachádza smerom od Levočskej brány na Slovenskú ulicu. Mestský cintorín bol postavený v 18. storočí, ktorý bol ohradený múrom a vstupnou bránou. Nad vstupnou bránou boli inštalované sochy evanjelistov – svätého Jána, svätého Lukáša, svätého Mareka a svätého Matúša. Koncom 60. rokov 20. storočia boli sochy demontované a v roku 2009 boli sochy reštaurované. Spolu s reštaurovaním sôch boli vyhotovené aj kópie, ktoré boli od roku 2010 znovu inštalované na priečelí vstupnej brány cintorína. Zreštaurované originálne sochy boli uložené do evanjelického kostola.[36][37]
Židovský cintorín sa nachádza vo východnej časti mesta neďaleko železničnej trati. Potreba s výstavbou židovského cintorína súvisela s formovaním miestnej židovskej náboženskej obce. Súčasťou cintorína bola aja obradná miestnosť s márnicou, ktorá bola pôvodne používaná ako dom očisty (Bejt tahara). Časť obradnej miestnosti bola prestavaná v septembri 1944 na príkaz nemeckej armády na vojenské opevnenie. Po vojne boli po stranách cintorína vybudované garáže a zriadená záhradkárska oblasť. Židovský cintorín bol obnovený až po roku 1989 a to skupinou dobrovoľníkov, Ústredného zväzu Židovských náboženských obcí a grantu od spoločnosti Orange. Ide o poslednú pamiatku židovskej kultúry v meste. V roku 2010 bol zaradený medzi pamiatky Slovenskej cesty židovského kultúrneho dedičstva, ktorá je súčasťou rozsiahleho projektu Európske cesty židovského kultúrneho dedičstva.[38]
Učiteľský ústav dnes Gymnázium Školská
Bývalá Kráľovská drevopriemyselná škola, dnes Hotelová akadémia
Býval budova okresného súdu, dnes detašované pracovisko Univerzity Konštantína Filozofa
Bývala rímskokatolícka ľudová škola, dnes Cirkevné gymnázium
Sirotine
Technické pamiatky
Medzi technické dnes už zaniknuté pamiatky patrili Nižný mestský mlyn z rokoch 1518 – 1523, papiereň z roku 1675, ktorá vznikla podľa návrhu Eliáša Začkoviča. Po roku 1890 to bola Haltenbergova továreň na textil. Ďalšie boli Manufaktúry na kameninový riad/majoliku z roku 1812 a na výrobu modrej skalice z roku 1814. Továreň na výrobu sadry z roku 1870 a továreň na škrob z roku 1881, dnes asanovaná škrobáreň, od roku 1888 ju vlastnila rodina Koromzay. V meste sa nachádzala aj mestská elektráreň. Parná píla na Podskale založená v roku 1917 firmou Reiner a Mandula, a. s. a zároveň aj lesná železnica z Podskaly cez Novoveskú Hutu až na Vojtechovú samotu. Na mieste autobusovej stanice sa nachádzala Adlerova píla z roku 1894. A medzi existujúce technické pamiatky patrí Tehelňa z roku 1887 – 1892, pôvodne to bol mestský podnik. V roku 1905 bola prestavaná na najväčšiu tehelňu na Spiši podľa projektu nového majiteľa J. Tischlera, v roku 2006 boli asanované objekty sušiarne, kotolne a lisovne. Ďalším zachovaným objektom je rušňové depo z roku 1872, ktoré je stále využívane železnicami Slovenskej republiky.[8]
Moderná architektúra
Medzi moderné stavby v Spišskej Novej Vsi možno radiť Hanulovu vilu z 30. rokov 20. storočia na Hanulovej ulici. Mestský úrad je ďalšou modernou stavbou z rokoch 1938 – 1940 podľa projektu M.M. Harminca, ako jeden architektonický komplex. Vo výzdobe priečelia je v značnej miere použitý pre Stredný Spiš charakteristický travertín. Oproti mestskému úradu stoji moderná výšková budova hotel Metropol z roku 1969. Medzi moderné stavby sakrálnej architektúry na Slovensku patrí Kostol Božieho Milosrdenstva na sídlisku Západ I., Gréckokatolícky chrám Premenia Pána v centre mesta a Kostol Panny Márie Fatimskej na Ferčekovciach.[39][8]
Mestský úrad
Gréckokatolícky chrám Premenenia Pána
Kaplnky
V okolí mesta sa nachádza niekoľko väčších kaplniek z 18. storočia. Najstaršia z nich bola kaplnka sv. Krížaz roku 1748, obnovená v roku 1802, ktorá sa však dodnes nezachovala. Do prvej polovice 18. storočia patrí kaplnka sv. Anny, postavená pri ceste do Levoče. Dnešnú podobu získala až pri jej zväčšení v roku 1804. V jej interiéri sa nachádza renesančnýoltár z polovice 17. storočia. Pri ceste do Markušoviec sa nachádza kaplnka sv. Trojice z roku 1757, obnovovaná v roku 1825. V kaplnke sa nachádza oltárna skriňa s dvoma krídlami z konca 15. storočia. Ústredná socha je negotická z roku 1800. Na tabuliach sú namaľovaní sv. Juraj, sv. Augustín, sv. Vavrinec, sv. Erazmus, sv. Rochamus, sv. Anton, sv. Egídius a traja ďalší svätci. Pravdepodobne ide o pôvodný oltár sv. Benedikta alebo Mikuláša z farského kostola. Ďalšia kaplnka sv. Ruženca z roku 1760, obnovená v roku 1802 a 1845 pri starej ceste do Novoveskej Huty. Neďaleko od nej sa nachádza menšia kaplnka zvaná "kammený obrazek" postavená v roku 1828 na mieste, kde zosun pôdy usmrtil dvoch ľudí.[29]
Zloženie obyvateľstva podľa národnosti od roku 1880 – do roku 2011
národnosť
2011
2001
1991
1930
1910
1900
1890
1880
slovenská
33 656
36 924
37 638
10 094
5 103
4 966
4 214
4 338
maďarská
54
65
79
619
3 494
2 220
786
569
rómska
177
756
949
rusínska, ukrajinská
166
97
100
26
9
10
1
3
chorvátska
3
1
2
3
srbská
1
1
4
2
česká, moravská
142
213
310
50
nemecká
52
74
57
1 461
1 786
2 042
2 300
2 249
poľská
11
17
50
ruská
11
8
bulharská
2
2
rumunská
15
1
1
židovská
1
326
iné a nezistené
3 771
34
68
439
12
57
44
42
Hospodárstvo a infraštruktúra
V meste pôsobí mlynársko-pekárenský a cestovinárenský kombinát MPC Cessi a.s., ktorý vyrába vysokokvalitné produkty slovenskej produkcie, výrobca kompresorov a kondenzačných jednotiek do chladiacich zariadení Embraco, výrobca filtračnej techniky - kalolisov Andritz a a výrobca plastových okien Noves.
Dopravné spojenie do Spišskej Novej Vsi je možné autobusovými prímestskými i diaľkovými linkami zo smeru Rožňava, Levoča, Košice, Poprad. Cez Spišskú Novú Ves vedie hlavná železničná trať číslo 180 Košice – Žilina – Bratislava.
Mestská hromadná doprava v Spišskej Novej Vsi má bohatú históriu a funguje už od roku 1971. Územie mesta a obce Smižany je do konca roka 2008 obsluhované devätnástimi linkami. Od začiatku roka 2009 dvanástimi linkami MHD.
V minulosti sa uvažovalo aj o zriadení trolejbusovej dopravy. Od tohto ekologicky prospešného zámeru sa upustilo. MHD v Spišskej Novej Vsi ako aj prímestskú dopravu zabezpečuje spoločnosť Eurobus a.s. (ex. SAD Spišská Nová Ves). V súčasnosti má MHD 15 liniek.
Obchody a služby
V centre mesta môžu obyvatelia využiť množstvo súkromných predajní kde sa dá kúpiť takmer všetko od potravín, drogérie, textilu, obuvi cez auto-moto, PC predajne a iné. Obyvatelia môžu tiež navštíviť menšie nákupné centrá ako COOP Jednota, Madaras, Kaufland, Lidl, Tesco a pod. Čo sa týka služieb tie obyvatelia nájdu tiež v centre mesta. V Spišskej Novej Vsi pôsobia tiež banky: Slovenská sporiteľňa, OTP banka, Dexia, VUB, UniCredit Bank, ČSOB a iné. Pre motoristov fungujú v Spišskej Novej Vsi autorizované autoservisy/predajne osobných áut značiek: Škoda, Kia, Mitsubishi, Citroen a v neďalekých Smižanoch (Fiat, Lancia, Alfa-Romeo)
Spolky a cirkvi
Rímskokatolícka cirkev
farnosť Nanebovzatia Panny Márie – erigovaná pred rokom 1268
farnosť Fatimskej Panny Márie Spišská Nová Ves – Ferčekovce s filiálkou Novoveská Huta erigovaná 10. júla 2013 spišským biskupom ThDr. Štefanom Sečkom
Evanjelická cirkev AV
Gréckokatolícka cirkev
Chrám Premenenia Pána
Pravoslávna cirkev
Chrám svätého Klimenta Ochridského
Školstvo
Základné školy dotované mestom
Základná škola Nad Medzou 1
Základná škola Lipová ulica 13
Základná škola Levočská ulica 11
Základná škola Nejedlého ulica 2
Základná škola Ing. O. Kožucha 11 – Základná škola vznikla v roku 1972. Prvý učiteľský kolektív mal 32 členov a zapísaných bolo 760 žiakov. Vzniknutá 22 triedna škola bola v tom čase najmodernejšou školou vtedajšieho okresu.
Karol Thern (*1817 – †1886), hudobný skladateľ, dirigent, klavirista, pedagóg, pseudonym Réth N. Károly
Ján Mariáši (*1822 – †1905), príslušník kráľovskej gardy, dôstojník revolučnej armády, poslanec na uhorskom sneme za mesto Spišská Nová Ves
Alexander Münnich (*1842 – †1918), historik, archeológ, pedagóg, horolezec, v roku 1896 vydal knihu o dejinách Spišskej Novej Vsi
Aurél Münnich (*1856 – †1906), právnik, poslanec, právny zástupca 1. uhorskej sporiteľne, poslanec Uhorského parlamentu za mesto Spišská Nová Ves, spoluzakladateľ Novoveských kúpeľov
Elias Ursinus (*okolo 1580 – †1627), evanjelický kňaz, spisovateľ, humanistický vzdelanec, autor učebnice teológie, filozofickej rozpravy, rukopis jeho denníka je súčasťou spišskonovoveskej kroniky, jeho pohrebný chválospev na Stanislava Thurzu vyšiel v roku 1626 v Košiciach
Gejza Emericzi (1838 – †1857), prvý riaditeľ Učiteľského ústavu, funkcionár Spišského učiteľského spolku, významný organizátor spolkového života a sociálnej starostlivosti
Steve Bacon, Heriber Meier, Herbert Diestelmann, Dietrich Böhme, Ing. Ján Kukura, Ernesto Heinzelmann, Arlette Bouchaud
Cena mesta
Jednotlivci po roku 1989:
Štefan Labanc, František Javorský, Prof. Arnold Dezider Tóth, Mgr. Ján Horník, PhDr. Jozef KURUC, Mária Roštárová.
Kolektívne ceny po roku 1989:
kolektív basketbalistov a funkcionárov basketbalového klubu AC Lokomotíva Bane Spišská Nová Ves, folklórny súbor Čačina, kolektív pracovníkov Domu Charitas, Spišské divadlo
Cena mesta za rok 2007
Mgr. Michal Mucha – za výrazné zlepšenie podmienok pre v rámci pôsobenia na pozícii riaditeľa stredných škôl v meste Spišská Nová Ves.
Cena primátora za rok 2007
Ing. Sergej Kozlík, Ing. Viliam Mjartán – za významnú pomoc pri etablovaní spoločnosti Embraco Slovakia v meste
Vdp. ThLic. Anton Mišek – dekan rím. kat. cirkvi v meste – za rozvoj duchovného života v meste a pri príležitosti 25. výročia jeho kňazskej vysviacky
PaeDr. Jozef Joppa – za úspešné budovanie Galérie umelcov Spiša
Mgr. Igor Kováč – za dlhoročnú reprezentáciu mesta v oblasti športu
Divadelný súbor Hviezdoslav – pri príležitosti 75. výročia založenia
Folklórny súbor Čačina – pri príležitosti 35. výročia založenia
Cena mesta za rok 2008
Mgr. Valentín Peták – za prínos v oblasti školstva a kultúry.
Prof. JUDr. Vojtech Tkáč, CSc. – za dlhoročnú činnosť zameranú na rozvoj mesta a regiónu, ktorú permanentne ľudsky a nezištne vykonával a vykonáva vo funkciách ako štátny tajomník, minister, poslanec Národnej rady Slovenskej republiky či vysokoškolský pedagóg; pri príležitosti životného jubilea 60 rokov.
Cena mesta za rok 2009
Ing. Alexander Barčák (dlhoročný riaditeľ Železorudných baní) – za výrazný podiel na rozvoji mesta Spišská Nová Ves.
Valent Varga (dlhoročný riaditeľ závodu Tatrasvit) – za výrazný podiel na rozvoji mesta Spišská Nová Ves.
↑ abcdefKIRÁĽ, Róbert; SOBOTA, Vladimír; HORVÁT, Martin. Pamiatková zóna mesta Spišská Nová Ves [online]. Košice: Krajský pamiatskový úrad Košice, 2015, [cit. 2020-01-02]. ZÁSADY OCHRANY PAMIATKOVÉHO ÚZEMIA, AKTUALIZÁCIA 2015. Dostupné online.
↑Zásady ochrany PZ Spišská Nová Ves [online]. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Dostupné online.
↑Register nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok [online]. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Dostupné online.
↑Spišská Nová Ves, okres Spišská Nová Ves, Kostol Nanebovzatia Panny Márie [online]. Organy a organári na Slovensku. Dostupné online.
↑Register nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok [online]. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Dostupné online.
↑CHALUPECKÝ, Ivan. Spišská Nová Ves a okolie. S. 62 – 63.. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo v Košiciach, 1971.
↑Spišská Nová Ves - Kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márie [online]. Pamiatky na Slovensku. Dostupné online.
↑Spišská Nová Ves, okres Spišská Nová Ves, Kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márie [online]. Organy a organári na Slovensku. Dostupné online.
↑Register nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok [online]. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Dostupné online.
↑Spišská Nová Ves, okres Spišská Nová Ves, Kostol ev. a. v. [online]. Organy a organári na Slovensku. Dostupné online.
↑Register nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok [online]. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Dostupné online.
↑JANČIKOVÁ, Andrea; KORMOŠOVÁ, Lucia. Spišská Nová Ves. Turistický sprievodca. 1. vyd. Spišská Nová Ves : Mesto Spišská Nová Ves, 2013. ISBN 978-80-97472-3-5Chybné ISBN. S. 7.
↑Register nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok [online]. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Dostupné online.
O rovnomennom okrese pozri Spišská Nová Ves (okres).
.jpg)
.jpg)
.jpg)
