|
Filozofická fakulta Univerzity Komenského v BratislaveSúradnice: 48°08′25″S 17°06′57″V / 48,140415°S 17,115846°V
Filozofická fakulta Univerzity Komenského (lat. Facultas Philosophica, angl. Faculty of Arts; skr. FiF UK) je jedna z trinástich fakúlt Univerzity Komenského v Bratislave. Patrí medzi najstaršie fakulty bratislavskej univerzity. Dejiny fakultyVznikla v roku 1919 Zákonom o založení Československej štátnej univerzity v Bratislave, ktorý 27. júna 1919 prijalo Národné zhromaždenie,[1] s výučbou však začala až v roku 1921 za aktívnej pomoci profesorov Karlovej univerzity. Dňa 13. septembra 1921 boli dekrétmi prezidenta republiky menovaní prví riadni profesori: Dr. Josef Hanuš, Dr. Jan Heidler, Dr. Karel Chotek, Dr. Dobroslav Orel, Dr. Albert Pražák, Dr. Jozef Škultéty a Dr. Miloš Weingart.[2] Závažné zmeny priniesli do života fakulty roky 1938 a 1939, najmä vyhlásenie autonómie Slovenska 6. októbra 1938, ktoré sprevádzali protičeské demonštrácie a v novembri boli prepustení prví desiati českí profesori (Josef Borovička, Václav Chaloupecký, Vladimír Klecanda, Jiří Král, Jaroslav Ludvíkovský, František Ryšánek, Josef Tvrdý, Jan Uher, Václav Vážný a Otakar Vočadlo). Ako posledný profesor českej národnosti odišiel roku 1944 prof. Vladimír Buben. Nový univerzitný zákon premenoval Univerzitu Komenského na Slovenskú univerzitu a otváral dvere väčšiemu vplyvu ministerstva školstva a národnej osvety. Každodenný život na fakulte negatívne ovplyvňovali antisemitizmus, diskusia v parlamente o obmedzení vysokoškolského štúdia pre dievčatá, či tlaky zosilniť spoluprácu predovšetkým s nemeckými univerzitami a nemeckou vedou. Po skončení 2. svetovej vojny bolo prvoradou úlohou odstránenie škôd na budove fakulty, ktorá bola poškodená bombardovaním, a vytvorenie podmienok na začatie výučby v školskom roku 1945/46 a doplnenie učiteľského zboru. Koncom roku 1945 doplnili zbor slovenskí vedci, odchovanci fakulty (Eugen Pauliny, Milan Pišút, Vojtech Budinský-Krička a ďalší). V rokoch 1946-1949 vypomáhali vo výučbe aj profesori z Karlovej Univerzity (Jan Mukařovský, Jan Eisner) a Masarykovej univerzity (Frank Wollmann, Jaroslav Ludvíkovský). Fakulta znovu nadviazala na predvojnové demokratické tradície. Ďalekosiahlejšie zmeny však čakali fakultu po prevzatí moci komunistickou stranou v februári roku 1948. Nový režim si nárokoval podriadiť celú vzdelávaciu sústavu i kultúrne aktivity svojim politickým cieľom a ideológii marxizmu. Akademická sloboda štúdia a vedeckého bádania čoskoro prestala existovať a zásahy moci boli tvrdé: z fakulty museli odísť pedagógovia, ktorí neboli ochotní skloniť sa pred komunistickou mocou. V prvej vlne, ktorá prebehla hneď po februárových udalostiach roku 1948, bol jediným postihnutým prof. Daniel Rapant. V ďalšej vlne – september 1948 až jún 1950 – boli uvoľnení zo služieb, alebo mali zakázané prednášať jedenásti učitelia. V júni 1950 boli vykonané aj previerky študentov a zo 722 poslucháčov vylúčili 42 študentov. Fakultu sa dostala pod politický dozor komunistickej strany. Na vývoj v československej spoločnosti v 60. rokoch, ktorý vyvrcholil v roku 1968, nemohla spoločenskovedne orientovaná fakulta nereagovať. K mladej generácii vedcov a pedagógov sa pridali aj starší profesori a spolu so študentmi sa zúčastnili na demokratizačnom procese života odštartovaného Pražskou jarou. Veľké nádeje prerušila vojenská intervencia armád Varšavskej zmluvy koncom augusta 1968. Počas prvých dní okupácie došlo k streľbe a usmrteniu nevinných civilistov aj v bezprostrednom okolí fakulty. Na fakultu tvrdo doľahol nastupujúci proces „normalizácie“ a previerky začiatkom 70. rokov. Zasiahli študentov i učiteľov, ktorí v dramatických dňoch po 21. auguste 1968 obsadili aulu a protestovali proti vojenskej okupácii krajiny. Represálie nedali na seba dlho čakať a viacerí boli vylúčení zo štúdia, respektíve prepustení z fakulty či počas nasledujúcich dvadsiatich rokov odsúvaní v kariérnom raste a vylučovaní z pedagogického procesu. Spoločenské zmeny koncom 80. rokov vyústili do Nežnej revolúcie v novembri 1989, ktorá zmietla totalitný režim. Boli to práve študenti a pedagógovia Filozofickej fakulty, ktorí sa najaktívnejšie zapojili do zápasu za presadenie spoločenských zmien už protestom študentov 16. novembra 1989, ako aj po 17. novembri. Pre fakultu znamenal rok 1989 zásadnú a veľmi pozitívnu zmenu. Skončilo sa kádrovanie študentov i zamestnancom straníckymi orgánmi a znovu boli obnovené akademické práva a slobody – akademická obec si už začiatkom decembra 1989 po dlhých rokoch slobodne zvolila dekana, ktorým sa stal doc. Ivan Slimák, na jar roku 1990 sa konštituoval akademický senát fakulty.[2] Charakteristika fakultyOkrem výchovy stredoškolských profesorov dala Slovensku aj prvých profesionálnych vedeckých pracovníkov spoločenskovedných disciplín. V súčasnosti v rámci celoživotného vzdelávania organizuje fakulta pre študentov a absolventov vysokých škôl výberové štúdium, rozširujúce štúdium, rekvalifikačné štúdium a doplňujúce pedagogické štúdium. Pre občanov Slovenskej republiky organizuje kurzy cudzích jazykov a štátne jazykové skúšky a pre cudzincov kurzy slovenského jazyka ako cudzieho jazyka a štátne skúšky zo slovenského jazyka. Fakulta poskytuje tri stupne štúdia: bakalárske, magisterské a doktorandské štúdium. Bakalárske štúdium trvá tri roky, magisterské dva roky a doktorandské štyri roky. Na FiF UK dnes študuje okolo 3000 študentov a približne 50 doktorandov. Každý rok fakulta vydáva tri študentské časopisy, ktoré spolu so študentskými vedeckými konferenciami pomáhajú študentom pri príprave na vedeckú prácu. Na FiF UK pôsobí 27 katedier a Studia Academica Slovaca - centrum pre slovenčinu ako cudzí jazyk. Pri štúdiu pomáha študentom so svojou zbierkou aj ústredná knižnica, ktorá získava, spracúva, ochraňuje a sprístupňuje domáce a zahraničné, vedecké a odborné dokumenty. [3] Pracoviská fakultyPracoviská fakulty sa nachádzajú v štyroch budovách: na Gondovej ulici 2 (hlavná budova), na Šafárikovom námestí 6, na Múzejnej ulici 2 a na Štúrovej ulici 9.[4]
Dekani fakultyOd vzniku fakulty boli dekani menovaní vždy na jeden akademický rok, zmenilo sa to počas existencie Slovenskej republiky (1939 – 1945), keď boli menovaní aj na dva akademický roky. Po roku 1948 už boli dekani menovaní aj na viac akademických rokov. Od roku 1990 sú dekani volení akademickým senátom fakulty na funkčné obdobie 4 rokov.[3]
Bývalí poslucháči
Literatúra
Externé odkazyReferencie
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
