|
Dáždnik svätého Petra
Dáždnik svätého Petra je slovensko-maďarský koprodukčný film z roku 1958, prvá slovenská koprodukcia domácej a maďarskej filmovej tvorby. Do šesťdesiatych rokov boli realizované iba dve medzinárodné spolupráce – Dáždnik a Prerušená pieseň z roku 1960 (spolupráca so Sovietskym zväzom). Počet koprodukcií vzrástol až v druhej polovici šesťdesiatych rokov. PozadieFilm je adaptáciou rovnomenného románu z roku 1895 obľúbeného a významného maďarského spisovateľa so slovenskými koreňmi Kálmána Mikszátha. Pochádzal z národnostne zmiešaného územia, z obce Sklabiná, študoval v Rimavskej Sobote a v Banskej Štiavnici. Veľmi dobre poznal Slovensko a nie raz sa stalo miestom jeho knižných príbehov. Kniha Dáždnik svätého Petra nepatrí ešte do obdobia spisovateľovej kritickej tvorby. Ide o veselohru s miernou dávkou satiry či irónie na historickom pozadí. Najznámejšie autorove diela, napríklad Podivné manželstvo alebo Prípad mladého Nosztyho s Maryškou Tóthovou, sú už oveľa kritickejšie. Film sa pripravoval v maďarskej dramaturgii a uvádzal sa v dvoch jazykových verziách – slovenskej a maďarskej. Scenár napísal známy maďarský režisér, ktorý režíroval aj maďarskú časť, Frigyes Bán spolu s Imrem Apáthim. Réžia slovenskej verzie bola debutom pre Vladislava Pavloviča v hranom filme. Zastúpenie slovenskej a maďarskej strany vo filmových profesiách a hereckom obsadení bolo pri realizácii filmu takmer paritné. Exteriéry sa natáčali na Slovensku – v obciach Žibritov a Banská Belá v okolí Banskej Štiavnice a Františkánske námestie v Bratislave sa zmenilo na Banskú Bystricu z roku 1873. Interiérové scény sa zase natáčali v budapeštianskych ateliéroch Hunnia. Obsah Upozornenie. Článok alebo jeho časť prezrádza zápletku, pointu alebo rozuzlenie diela!Film rozpráva spletitý príbeh o legende o červenom dáždniku, ktorý zoslal svätý Peter, aby ochránil malú Veronku pred dažďom. Na začiatku sa zoznamujeme s rodinou Gregoričovcov, ktorá sa háda o pozostalé dedičstvo po Pavlovi. Ten v záveti odkázal svoj dom nemanželskému synovi Jurajovi a peňažné dedičstvo ukryl do rukoväte dáždnika, ktorý sa predal na dražbe neznámemu starcovi. Neskôr vo (fiktívnej) dedinke Glogová miestni obyvatelia rozprávajú svoje vízie o tom, kto a ako, ochránil dáždnikom pred prudkým lejakom malú farárovu sestričku. Vznikne z toho legenda, že dáždnik zoslal sám svätý Peter. Jediný, kto si zachováva chladnú hlavu, je paradoxne farár Ján Bélyi. Až cirkevná vrchnosť presvedčí farára o zázračnom dáždniku. Pátranie po dedičstve zavedie známeho advokáta Juraja Vibru do Glogovej, kde sa stretáva s už dospelou Veronikou Bélyiovou a zamiluje sa do nej. Zároveň zisťuje, že ona je majiteľkou dáždnika jeho otca. O dedičstvo však kvôli určitým okolnostiam prišiel. Rukoväť bola spolu s peniazmi spálená. Ohlasy z tlačeKoprodukčná snímka mala premiéru 29. 12. 1958 a dočkala sa zmiešaných názorov. Jedna skupina kritikov chválila spoluprácu maďarských a slovenských tvorcov a pokladala ju za akési uznanie, že aj na Slovensku máme určitú kultúru v uvedenej oblasti. „Spolupráca režiséra F. Bána a V. Pavloviča, slovenských a maďarských hercov je dobrou predzvesťou ďalšej a širšej spolupráce i nových filmových diel, ktoré očakávame najmä zo súčasného života od oboch kinematografií,“1 uvádzajú Roľnícke noviny. Druhá strana sa prikláňala k názorom, že ako námet na prvý medzinárodný projekt mal byť vybraný vhodnejší materiál, ktorý by sa sústredil na súčasné problémy obyčajných ľudí: „Takáto koprodukcia by bola aktuálna, povedzme, pred desiatimi rokmi. Ale dnes sme mali začať už ďalej, bližšie k dnešku. Myslím, že musí byť rozdiel medzi komerčnou kapitalistickou koprodukciou, ktorá sa obáva hlbších a dnešných ideových problémov, a medzi socialistickou koprodukciou, ktorá by sa nemala utiekať do vôd nenáročnosti a zábavnosti.“2 Ale väčšina kritikov sa zhodla, že Dáždnik svätého Petra je režijne, herecky, kameramansky i technicky na veľmi dobrej úrovni. „O dobrý výsledný dojem z filmu sa pričinila predovšetkým réžia Frigyesa Bána. Farebná kamera G. Illésa si uchovala dobrý fotografický štandard a ukázala zmysel pre kompozíciu a poetické nálady. Šimon Jurovský vytvoril dramatickú hudbu bez zlej ctižiadosti, ktorá je u nás zlozvykom, urobiť z každého filmu nasilu hudobný film. Jeho hudba je nevtieravá a priliehavá.“3 Kritika sa samozrejme nevyhla ani porovnaniu filmového diela s knižnou predlohou: „...Aj kresba prostredia, charakteristiky jednotlivých postáv a figuriek – napríklad účastníkov pamätihodnej večere u bakovského mešťanostu – zďaleka nedosahujú precízny ostrovtip Mikszáthov, ale sa neraz dostávajú do polôh lokálne i časove nepresne určenej frašky.“4 Filmu sa vyčítalo málo satirickosti: „Film neparoduje, ale po všetkých stránkach gýčovito koloruje...“5 Dnešný prínosNapriek mnohým kritickým názorom dobových recenzentov sa iba málo z nich snažilo o hlbšie preniknutie do filmovej reflexie diela a jeho zmyslu. Mnohé kritiky viedli k umiernenejším textom pravdepodobne aj preto, že slovenská tvorba nemala v tej dobe veľa komédií. Film je ľahký a jednoduchý príbeh s mravným ponaučením, že šťastie nespočíva v peniazoch, ale v láske. Tvorcovia si zvolili konvenčný spôsob zobrazovania, do ktorého vsadili malé osvieženia v podobe impresionistických vízii dedinčanov o svätom dáždniku alebo v podobe sna hlavnej postavy Juraja Vibru, v ktorom sa rozhoduje, čo je pre neho dôležitejšie. Rutinnosť réžie a nenáročnosť scenára vedie k tomu, že film sa miestami nevie rozhodnúť či ide o kritiku, komédiu, lyriku alebo satiru. Príbeh je podávaný skratkovito, ale začiatok filmu je mierne ladený do iného štýlu ako jeho zvyšná časť. Najskôr ani nemáme pocit že ide o kostýmovú veselohru, ale o ostrejšiu kritiku, či satiru, ale s dospením Juraja a Veroniky sa film dostáva do polohy romantickej komédie s mravným ponaučením. Okrem záberov na krásnu slovenskú krajinu sa kamera snaží aj o popisné využitie farieb. Vtipné a veľakrát dvojzmyselné dialógy sú prínosom aj pre dnešného diváka, ale je to najmä spôsobom akým sú podávané. Síce hlavná predstaviteľka Mari Törőcsiková nemala veľa priestoru, aby predviedla svoje herecké schopnosti, zato Karol Machata predviedol svojho Juraja Vibru s dvojznačnou eleganciou a dalo sa mu uveriť. Film padá a stavia najmä na hereckých výkonoch a herci to naozaj utiahli, dokonca aj v menších epizódnych úlohách sme mohli vidieť zaujímavé charaktery. Tvorcovia si zvolili nenáročný a menej kritický spôsob poňatia príbehu. Vo filme je však aj kus pravdy, ktorá nie je úsmevná. Postava farára predstavuje nenápadnú kritiku celej cirkevnej spoločnosti. Farár napriek tomu, že neverí na zázrak (čo je paradox) nerozhodne sa vzbúriť za svoje presvedčenie, ale mlčí a jeho fara bohatne. Jan Kliment postrehol: „Na celú cirkevnú vrchnosť to jasne vrhá všelijaké svetlo. To je nesporný spoločenský klad filmu, tým lepší, že nie je podávaný nijako urážlivo, že z filmu nečíha ako slama z topánok, a že farár je dokonca predstavovaný sympaticky.“6 V takýchto jemných tónoch vo filme predsa len kritiku nájdeme, ale stále film predstavuje predovšetkým kostýmovú veselohru určenú najmä pre zábavu divákov. Zdroje
Citované filmy
|
||||||||||||||||||||||||||||||||
