|
Argentína
Súradnice: 34°J 64°Z / 34°J 64°Z Argentína, dlhý tvar Argentínska republika, je štát v južnej časti Južnej Ameriky. Má rozlohu 2 780 400 km² a je druhou najväčšou krajinou Južnej Ameriky po Brazílii, štvrtou najväčšou krajinou Ameriky a ôsmou najväčšou krajinou sveta. Na západe hraničí s Čile, na severe s Bolíviou a Paraguajom, na severovýchode s Brazíliou, na východe s Uruguajom a Južným Atlantickým oceánom a na juhu s Drakeovým prielivom. Argentína je federálny štát rozdelený na dvadsaťtri provincií a jedno autonómne mesto, ktorým je hlavné mesto federácie a najväčšie mesto krajiny, Buenos Aires. Provincie a hlavné mesto majú vlastné ústavy, ale fungujú v rámci federatívneho systému. Argentína si nárokuje zvrchovanosť nad Falklandskými ostrovmi, Južnou Georgiou a Južnými Sandwichovými ostrovmi, južným patagónskym ľadovým poľom a časťou Antarktídy. Najstaršia zaznamenaná prítomnosť človeka na území dnešnej Argentíny sa datuje do obdobia paleolitu. V predkolumbovskom období sa na severozápade krajiny rozprestierala ríša Inkov. Korene krajiny siahajú k španielskej kolonizácii regiónu v 16. storočí.[1] Argentína vznikla ako nástupnícky štát miestokráľovstva Río de la Plata, španielskeho zámorského miestokráľovstva založeného v roku 1776. Po vyhlásení a boji za nezávislosť (1810 - 1818) nasledovala rozsiahla občianska vojna, ktorá trvala do roku 1861 a vyvrcholila reorganizáciou krajiny na federáciu. Krajina sa potom tešila relatívnemu mieru a stabilite, pričom jej kultúru a demografiu ovplyvnilo niekoľko vĺn európskej imigrácie, najmä Talianov a Španielov.[2] Po smrti prezidenta Juana Peróna v roku 1974 nastúpila do prezidentského úradu jeho vdova a viceprezidentka Isabel Perónová, ktorá bola v roku 1976 zvrhnutá. Nasledujúca vojenská junta, ktorú podporovali Spojené štáty, prenasledovala a zavraždila tisíce politických kritikov, aktivistov a ľavičiarov v rámci Špinavej vojny, obdobia štátneho terorizmu a občianskych nepokojov, ktoré trvalo až do zvolenia Raúla Alfonsína za prezidenta v roku 1983. Argentína je regionálnou mocnosťou a v medzinárodných vzťahoch si zachováva historické postavenie strednej mocnosti.[3] Argentína je hlavným spojencom Spojených štátov, ktorý nie je členom NATO, a je rozvojovou krajinou s druhým najvyšším HDI (index ľudského rozvoja) v Latinskej Amerike po Čile.[4] Má druhé najväčšie hospodárstvo v Južnej Amerike a je členom skupín G15 a G20. Argentína je tiež zakladajúcim členom OSN, Svetovej banky, Svetovej obchodnej organizácie, Mercosuru, Spoločenstva latinskoamerických a karibských štátov a Organizácie iberoamerických štátov. Pôvod názvuMeno krajiny je odvodené z latinského argentum – striebro, pretože keď sa prví Európania, stroskotanci z nevydarenej expedície vedenej Juanom Diazom de Solis, stretli s domorodými obyvateľmi, dostali od nich do daru predmety vyrobené zo striebra. DejinyKým do krajiny prenikli Európania, žili v severozápadnej oblasti Ánd významné kultúrne národy, ktoré obývali sídliská podobné mestám. Na juhu žili spoločenstvá zberačov a lovcov. Okolo roku 1480 obsadili rozsiahle časti Inkovia. V roku 1516 pristáli pri ústí La Platy Španieli. Najskôr patrilo územie Argentíny k španielskemu miestokráľovstvu Peru. Od roku 1536 Španieli kolonizovali územie a pôvodných obyvateľov Arakuáncov a Patagóncov takmer vyhubili. V roku 1776 bolo zriadené Laplatské miestokráľovstvo, ktoré zahŕňalo územie Argentíny, Bolívie, Paraguaja a Uruguaja. V roku 1810 bol zosadený vicekráľ. V roku 1816 bola vyhlásená nezávislosť Spojených laplatských provincií, tak vznikol za diktatúry Juana Manuela de Rosas jednotný štát. V roku 1819 sa Argentína stala federatívnym štátom. V roku 1880 bola pričlenená Patagónia. Veľkou hospodárskou krízou na konci 20. rokov 20. storočia sa skončilo obdobie veľkého rozkvetu argentínskej ekonomiky. V nasledujúcich rokoch prevzali vládu konzervatívni vlastníci pôdy a vojenské kruhy, a na čele štátu sa striedali civilné vlády s vojenskými. Za reformného politika sa považoval dlhú dobu dvakrát zvolený Juan Domingo Perón, po ktorom získala meno politika peronizmu. Za svoju veľkú popularitu vďačil aj veľkej podpore herečky Evy Duarteovej, ktorá sa stala jeho manželkou. Po jej smrti (1952) opozícia katolíckej cirkvi a odklon armády, ako aj nepriateľstvo USA napokon spôsobili v septembri 1955 jeho pád. Porážka v krátkej vojne so Spojeným kráľovstvom o Falklandy v apríli 1982 urýchlila pád vojenskej junty. V októbri 1983 sa po dlhej dobe opäť konali slobodné prezidentské voľby. Počas demokratizačného procesu sa dostávali na svetlo mocenské prostriedky vojenskej vlády: mučenia, vraždy, masové popravy a stratégia strácania ľudí, ktorým padlo za obeť okolo 7000 Argentínčanov. Niekoľko hlavných predstaviteľov vojenského režimu bolo v roku 1985 odsúdených k dlhoročnému väzeniu. V roku 1989 sa dostali perónisti opäť k moci prezidentom Carlosom Menemom. Vo voľbách 26. októbra 1997 stratila Menemova Justicialistická strana absolútnu väčšinu, napriek tomu zostala najsilnejšou stranou v parlamente. Styky s Česko-Slovenskom nadviazala Argentína oficiálne r. 1920. Česko-slovenské veľvyslanectvo v Buenos Aires však začalo svoju činnosť až v r. 1929. Diplomatické styky boli prerušené v r. 1939. Za druhej svetovej vojny pracoval v Argentíne dôverník čs. vlády v londýnskom exile. Diplomatické styky boli obnovené v apríli 1945 a v marci 1964 boli vyslanectvá oboch krajín povýšené na veľvyslanectvá. PolitikaArgentínska ústava z roku 1853, revidovaná roku 1994, rozdeľuje moc na výkonnú, zákonodarnú a súdnu, na národnej a regionálnej úrovni. Prezident a viceprezident sú volení priamo, na dobu 4 rokov. Obaja môžu byť zvolení iba na 2 po sebe nasledujúce volebné obdobia. Prezident vymenúva vládu, je tak súčasne predsedom vlády. Argentínsky parlament má dve komory: Snemovňu poslancov s 257 členmi a senát so 72 členmi. Od roku 2001 sú senátori volení priamo, za každú provinciu traja. Volebné obdobie senátorov trvá 6 rokov. Jedna tretina senátu je obmieňaná každých 6 rokov. Snemovňa poslancov je volená priamo na 4 roky pomerným systémom. Každé dva roky je obmieňaná polovica snemovne. Kultúra a umenie Začiatky pôvodného indiánskeho umenia na území dnešnej Argentíny siahajú do rokov okolo 1000 – 1300. Ide vcelku o horské, skalné umenie, umenie ríše peruánskych Inkov. Argentínu zasiahla v podobe barrealskej kultúry i kultúra diagická. Príznačné sú pre ňu skalné mestečká a pevnosti, urnové cintoríny.  Keď sa dostali do Argentíny Španieli, domáce umenie sa dostalo pod vplyv španielskeho baroka, po roku 1816 ho vystriedal taliansky a francúzsky vplyv. Až v poslednej tretine 19. storočia vidno úsilie o vlastné národné umenie. Poprednými zjavmi a učiteľmi prvej národnej argentínskej umeleckej generácie boli Eduardo Sivori a Eduardo Schiaffino i jeden z priekopníkov argentínskej krajinárskej a portrétnej maľby Prilidiano Pueyrredón. V sochárstve má podobný význam Lucio Correa Morales. V roku 1929 založil Raúl Soldi tzv. avantgardnú školu, ktorá znamenala začiatok veľkorysého rozvoja moderného umenia, najmä kubizmu, surrealizmu a abstrakcionizmu. Toto hnutie vyvolalo aj oživenie a skvalitnenie realistických umeleckých tendencií v argentínskom umení. Grafika zažila obdobie vrcholného rozmachu v 30. rokoch po založení skupiny Boedo. V 30. rokoch začalo hľadať nové cesty aj argentínske sochárstvo, pričom je zjavný najmä silný vplyv Antoine Bourdella. V architektúre je prevládajúcou tendenciou konštruktivizmus. Argentínska literatúra sa začala formovať ako samostatná literatúra až v čase bojov za nezávislosť, v prvých desaťročiach 19. storočia. Osobitosťou argentínskej poézie 19. storočia je tzv. gaučovská alebo pastierska poézia, vychádzajúca z ľudovej poézie. Vynikol v nej najmä José Hernández. Jeho meno je späté so slávnou básnickou skladbou Martin Fierro, ktorej ústrednou postavou je gaučo so svojimi zvykmi, strasťami i radosťami. Koncom storočia bola poéma Martin Fierro taká slávna, že aj negramotní vedeli celé jej časti naspamäť. Argentínska próza nadobúda svoju vlastnú tvár postupne a až začiatkom 20. storočia možno hovoriť o významných autoroch z tejto oblasti v rámci španielskoamerického a svetového kontextu. Takými sú Manuel Gálvez, Ricardo Güiraldes, Roberto Arlt a najmä Jorge Luis Borges, ktorého považujú za jedného z najväčších autorov píšucich po španielsky. K popredným literárnym zjavom argentínskej súčasnosti patrí prozaik Ernesto Sábato. Upozornil na seba v roku 1948 románom Tunel samoty a dokázal, že je spisovateľom mimoriadnych umeleckých kvalít najmä románom O hrdinoch a hroboch. Ďalším významným predstaviteľom argentínskej literatúry konca 20. storočia bol Julio Cortázar. Príroda  Na území Argentíny vystupuje päť výrazne odlišných krajinných oblastí – západné pohraničie zaberajú Andy s rozsiahlym predhorím, ktoré má charakter skalnatej púšte, na severnej časti sú horúce stepi, savany a lesy argentínskej časti oblasti Gran Chaco, južne od nej sa takmer na štvrtine územia Argentíny rozprestiera oblasť pámp so subtropickým, suchým podnebím, nížinná, miestami močaristá oblasť medzi riekami Paraná a Uruguaj, patrí k hlavným poľnohospodárskym územiam Argentíny, a napokon južnú časť Argentíny, asi od 38° južnej šírky zaberá suchá Patagónia. Vysoké a známe horyV argentínskych Andách je veľké množstvo vrchov s výškou nad 6 000 m. Medzi nimi je aj najvyšší vrch Ameriky, Aconcagua s takmer 7 000 m výškou a najvyššia sopka na zemi, Ojos del Salado s výškou takmer 6 900 m. V nasledujúcom zozname sú uvedené všetky šesťtisícovky a niekoľko menších, ale známych vrchov.
Významné riekyV argentínskej hydrológii dominujú prítoky Rio de la Plata. Jej povodie obsahuje približne 5 200 000 km². Asi tretina z toho leží v Argentíne, zvyšok v Bolívii, Brazílii, Paraguaji a Uruguaji. Prítoky rieky Rio de la Plata sú Paraná a Uruguaj.
Veľké jazeráNajvýznamnejším je jazero Laguna Mar Chiquita v provincii Córdoba ako aj jazerá Lago Argentino a Lago Viedma obe ležiace v Prírodnej rezervácii Los Glaciares, ktoré sú v Zozname svetového dedičstva UNESCO. Tam sa nachádza aj ľadovec Perito Moreno.
OstrovyNajväčším ostrovom je Ohňová zem, o ktorý sa Argentína (provincia Tierra del Fuego) delí s Čile. Okrem toho významné sú Malvíny, ktoré si Argentína nárokuje, ale sú pod britskou správou. Obsadenie ostrovov Argentínou 2. apríla 1982 inicializovalo falklandskú vojnu, ktorá trvala až do 14. júna 1982 a skončila sa prehrou Argentíny.
Nerastné bohatstvoCenné nerasty a rudy sa nachádzajú v Argentíne len v malých množstvách. Sú to: striebro, meď, olovo, zinok, železo, cín, volfrám, sľuda a vápenec. Hospodársky významnejšia je ropa a výskyt zemného plynu v mori, pri pobreží. Klimatické pomery Na území Argentíny sa nachádzajú temer všetky klimatické pásma. Od tropického na krajnom severovýchode a subtropického na ostatnom severe, cez rozsiahle mierne klimatické pásmo až po chladné na juhu a v oblasti Ánd. Na severozápade Argentíny je v oblasti Ánd suché pásmo s jedným krátkym obdobím dažďov v lete. Tu sa tiež nachádza vysokohorská púšť Puna, ktorej západná časť patrí k oblastiam s najmenším množstvom zrážok na svete, ako aj neúrodná step Monte na úpätí Ánd v provinciách Mendoza, San Juan a La Rioja. Výnimkou sú subtropické lesy v provinciách Tucumán, Salta a Jujuy, v lete extrémne vlhké, v zime ale relatívne suché. Gran Chaco na centrálnom severe je síce o niečo vlhkejšie, ale vodné zrážky sa tu koncentrujú taktiež iba na leto. Severovýchod ako aj región pámp je celý rok oveľa vlhkejší, pri čom najvyššie množstvo zrážok v subtropickom dažďovom lese spadne v provincii Misiones. Na juhu (Patagónia) naopak: na západe v oblasti Ánd je podnebie stále mierne a vlhké a na východe patagónskeho výčnelku chladné a suché. Tento región ovplyvňuje pravidelný juhozápadný vietor, nazývaný Pampero. Úplne odlišné je podnebie v Ohňovej zemi, kde teplotné rozdiely medzi letom a zimou sú nepatrné. Podnebie je tam chladné s relatívne vysokým množstvom zrážok. Flóra a faunaZalesnených je asi dvanásť percent územia krajiny. Navyše veľmi rozdielne klimatické pásma Argentíny samozrejme majú veľký vplyv na rozmanitosť rastlinného a živočíšneho sveta. Flóra V teplých a vlhkých tropických a subtropických dažďových lesoch na severe rastú tropické rastliny, ako ružové stromy (Dalbergia), guajakové stromy (Guaiacum officinale), palisander (Jacaranda mimosifolia) a stromy kebračo (Schinopsis lorentzii), z ktorých sa získava tanín (trieslovina pre garbiarstvo) a tiež palmy. Gran Chaco má suchomilné krovinaté stepi s porastmi drevín algarrobo (hlavne Prosopis alba a Prosopis nigra) a v menšej miere sa tu vyskytuje tiež kebračo. Pampy sú porastené rozsiahlymi trávovými porastmi s trávami rodov Setaria, Bromus, Stipa, Eragrostis a menšími oblasťami výskytu krovinatých drevín, ako sú napr. akácie (Acacia). Na základe veľmi jemných, kvalitných pôd sú pampy poľnohospodársky využívané na pestovanie temer všetkých druhov obilnín a pôvodné rastlinstvo je vytláčané. Patagónia leží už v tieni Ánd a je to neúrodná a najrozsiahlejšia oblasť bez stromov. Tu dominujú ako v pampe tiež trávy (najmä Festuca, Stipa, Poa, Trisetum a rod Agropyrum), rastlinstvo je ale prispôsobené podstatne suchším podmienkam. Rastú tu rôzne suchomilné krovinaté porasty. Pôda je kamenistá, nevhodná na obrábanie, preto sú trávnaté pláne využívané ako pastviny. V predhorí Ánd a na Ohňovej zemi sa nachádzajú rozsiahle Ihličnaté porasty so smrekmi (rodu Picea), cyprami (Cypressus), borovicami (Pinus), cédrami (Cedrus) a iné. Blízko čilskej hranice rastie pabuk (Nothofagus). Hranica vegetácie leží približne vo výške 3 500 m. V suchých, severných vyšších polohách Ánd sa nachádza suchá vyprahnutá polopúšť porastená rôznymi druhmi kaktusov (Cactaceae) a tŕnistých krovín. Kvet stromu ceibos nazývajú „národným kvetom“ a je symbolom krajiny. FaunaNa tropickom severe je živočíšny svet najrozmanitejší. Nachádzajú sa tu rôzne druhy opíc, jaguár (Panthera onca), puma americká (Panthera concolor), ocelot veľký (Leopardus pardalis), medvedíky (Proycon), mravčiare, pekari pásavý (Tayassu tajacu), kapybara močiarna (Hydrochoeris hydrochoeris) tiež tapír (Tapirus terrestris) a rôzne plazy ako hady a aligátory, napr. kajman okuliarnatý (Caiman crocodilus). Z operencov sa tam nachádzajú kolibríky, plameniak červený a papagáje. V riekach je okrem mnohých druhov rýb možné nájsť tiež obávané pirane. Na pampách žije pásavec veľký (Priodontes giganteus), pekari pásavý (Tayassu tajacu), vlk hrivnatý (Chrysocyon brachyurus), jaguár (Panthera onca) alebo jeleník močiarny (Blastocerus dichotomus), líška pampová (Pseudalopex griseus) a mačka pampová (Felis colocolo), puma americká (Felis concolor), nandu pampový (Rhea americana), nandu Darwinov (Rhea pennata), rôzne dravé vtáky ako sokoly ale i volavky. Na nehostinných územiach Ánd sa vyskytuje divá lama huanako (Lama guanicoe) a lama vikuňa (Lama vicugna), ako aj Kondor veľký (Vultur gryphus). Dravci sú puma a andský šakal. Pri soľnom jazere sa vyskytujú množstvá sťahovavých vtákov ako napr. plameniak červený (Phoenicopterus ruber). V Patagónii a Ohňovej zemi je živočíšny svet trošku chudobnejší. Žije tu tiež puma, skunk patagónsky (Conepatus humboldti), nandu (Rheae) a lamy, pudu (Pudu pudu – je malý jeleň južných Ánd). Na Ohňovej zemi hniezdi kormorán. Na patagónskom pobreží sa nachádzajú kolónie tučniaka magelanovho a kolónie Juhoamerického levovca medvedieho (Arctocephalus australis) a tuleň hrivnatý (Otaria flavescens). Pobrežné vody Argentíny sú bohaté na ryby. Najmä sardinky, makrely, delfíny a množstvo iných rýb.
Obyvateľstvo Argentína má asi 44,96 milióna obyvateľov (odhad sa zakladá na sčítaní ľudu z 2019. Približne 87 % obyvateľov žije v mestách s viac ako 2 000 obyvateľmi, z čoho 11,5 milióna pripadá na aglomeráciu Gran Buenos Aires. Táto má hustotu obyvateľstva 2 989 obyvateľov/km². Mesto a celá provincia Buenos Aires majú spolu 16,6 milióna, provincie Córdoba a Santa Fe každá asi 3 milióny obyvateľov, takže v týchto troch, v centrálnej časti zeme ležiacich provinciách, žije spolu viac ako 60 % obyvateľov krajiny. Zostávajúce, vzdialenejšie časti krajiny sú osídlené naproti tomu veľmi riedko, predovšetkým na suchom juhu, kde pripadajú na kilometer štvorcový iba asi traja obyvatelia. Potomkovia Európanov a IndiániViac ako 70 % obyvateľstva, podľa oficiálnej štatistiky, sú potomkovia európskych prisťahovalcov, z toho asi 36 % talianskych, asi 29 % španielskych a asi 3 – 4 % nemeckých. V oblasti Buenos Aires ako aj v provincii Chaco a Misiones hrá dôležitú úlohu tiež poľská menšina, ide o potomkov poľských vysťahovalcov z 20-tych rokov 20. storočia. V Buenos Aires existuje taktiež mnoho prisťahovalcov chorvátskeho pôvodu. Do začiatku 90-tych rokov štatistiky uvádzali podiel potomkov domácich indiánov pod 10 %. Podľa nových zistení je ale ich podiel omnoho vyšší. Štúdia Univerzity Buenos Aires skúmala DNA jednej vzorky Argentínčanov a zistila že: 56 % všetkých Argentínčanov má prinajmenšom jedného indiánskeho predka. Tento rozdiel pochádza údajne z toho, že Indiáni predtým boli silne diskriminovaní, a preto sa mnohí vydávali za belochov. Domorodá populáciaIba menšina Argentíncov sú potomkami celkovo 30 indiánskych rodov, alebo kmeňov, ktoré pred príchodom Španielov žili na tomto území. Toto vyplýva jednak z toho, že Argentína pred kolonizáciou bola hustejšie zaľudnená iba na severozápade, a jednak z toho, že tunajší Indiáni boli Španielmi a neskôr Argentíncami vo veľkej miere vyhubení. Štátny Indiánsky inštitút INADI odhaduje počet Indiánov na asi 1 milión, ďalšia indiánska organizácia AIRA (Asociation de Indígenas de la República Argentina) odhaduje ich na viac ako 1,5 milióna. Prieskumom, ktorý vykonal INDEC v roku 2001, bolo zistené, že asi 2,8 % všetkých argentínskych domácností má aspoň jedného indiánskeho člena. Toto percento sa prirodzene líši podľa polohy provincie. Tak v provincii Jujuy je podiel s 10,5 % najväčší. Najmenší podiel je v provincii Corrientes s 1,0 %, v hlavnom meste Buenos Aires dosahuje 2,3 %.[5] Podľa vyššie uvedenej genetickej štúdie má však až 5,6 % obyvateľov čisto indiánsky pôvod. Najväčšie skupiny sú Collovia v Jujuy a Salta, kmeň Mapuče (Araukánci) v Neuquén a Río Negro, ako aj Vichiovia (Wichi) a Tobaovia v Chaco a vo Formose. Len menšina Indiánov žije na svojom, pôvodne osídlenom území, veľa sa ich presídlilo do veľkomiest, kde často žijú v chudobných podmienkach ako zle platení robotníci. Tak existuje v Rosariu samostatná štvrť, kde žijú iba Indiáni z kmeňa Toba, to isté platí o Kollasoch v San Salvador de Jujuy a San Miguel de Tucumán. Od 80-tych rokov sa zvyšuje národnostné povedomie v týchto minoritách, tradičná kultúra sa začína cielene zachovávať a šíriť, aj pomocou rozhlasu a škôl. Cudzinci, prisťahovalectvo a vysťahovalectvoAsi desať percent obyvateľstva sú cudzinci. Dnes prichádzajú do Argentíny predovšetkým ľudia zo susedných krajín, Bolívie, Paraguaja a Uruguaja ako aj z Peru a predtým v dobe Pinochetovej diktatúry tiež z Čile, ale na základe redemokratizácie a medzitým vyššej životnej úrovne v susednej krajine v predchádzajúcich 4 rokoch, naopak, Argentínci odchádzajú do Čile. Dovedna prichádza asi 68 % prisťahovalcov z amerických štátov. Približne dve percentá všetkých prisťahovalcov prichádza z Ázie (hlavne Kórejčanov). Od 90-tych rokov prichádza stále viac prisťahovalcov z Európy, prichádzajú hlavne pre neporušenú prírodu. Na rozdiel od ostatných prisťahovalcov majú už najčastejšie zabezpečenú ekonomickú nezávislosť alebo sú dôchodcovia, pokúšajúc sa presťahovaním zvýšiť svoju kvalitu života. Oni reprezentujú približne 28 % cudzincov. Od Argentínskej krízy medzi rokmi 1998 a 2002 sa zväčšila emigračná vlna. Argentínčania odchádzali do Európy a Severnej Ameriky, a v menšej miere tiež do Brazílie a Čile. Táto emigračná vlna má ale ďalekosiahle dôsledky, na jej základe sa relatívne zrýchlilo zotavenie argentínskej ekonomiky. Slováci v Argentíne Podľa dostupných údajov žije v Argentíne jedna z najpočetnejších slovenských vysťahovaleckých komunít. Do Argentíny v minulosti odišlo približne 30 až 40 000 ľudí slovenského a českého pôvodu. Keďže v súčasnosti ide už o niekoľké generácie rodených Argentínčanov (ktorí už neovládajú slovenský jazyk), nedá sa presne stanoviť súčasný počet slovenských krajanov v Argentíne. Odhaduje sa však, že v súčasnosti sa k slovenským koreňom aktívne hlási asi 2 000 občanov Argentíny. Aktívne slovenské komunity žijú v hlavnom meste Buenos Aires, provincii Buenos Aires (hlavne v meste Berisso) a v provincii Chaco (hlavne v meste Presidencia Roque Sáenz Peña).[6] Podľa argentínskeho ministerstva zahraničných vecí a náboženstva je slovenská komunita v krajine najväčšia z pomedzi španielsko-hovoriacich krajín a tretia najväčšia na americkom kontinente.[7] Prvý Slovák v Argentíne mal byť maliar František Kováč, ktorý sa do Argentíny prisťahoval už v roku 1912. Prvá doložená vysťahovalecká vlna Slovákov do Argentíny sa datuje do obdobia po prvej svetovej vojne, kedy Spojené štáty a Kanada obmedzili možnosť migrácie (predovšetkým obdobie 1925-1935). Naopak Argentína lákala prisťahovalcov ponukou možnosti získať pôdu v neosídlených oblastiach, keďže mala snahu kolonizovať ďalšie časti štátu. V tomto období prichádzali hlavne roľníci a robotníci, ktorí v Argentíne hľadali lepší život. Priamo zo Slovenska prichádzali hlavne muži za prácou. Naopak celé slovenské rodiny prichádzali z tzv. Dolnej zeme (Maďarsko, Srbsko, či Rumunsko). Dolnozemskí Slováci tak tvorili pomerne početnú skupinu slovenských prisťahovalcov, ktorí sa taktiež v tejto dobe sťahovali do Argentíny[8]. Iba v meste Buenos Aires žilo v tom čase približne 10 000 Slovákov. V tom čase určitú dobu v Argentíne žil aj spisovateľ Martin Kukučín[9]. Druhá vysťahovalecká vlna do Argentíny sa začala v období počas, resp. po druhej svetovej vojne. Išlo hlavne o politických disidentov a ľudí židovského pôvodu (ktorí utekali pred perzekúciou). Po vojne začali prichádzať ľudia spojení s režimom Slovenského štátu. Medzi najznámejších vysťahovalcov spojených s kultúrnym a spoločenským životom tohto obdobia patria Jozef Cíger Hronský, Gorazd Zvonický, Koloman Kolomi Geraldini, či Rudolf Dilong. Pred hrozbou súdnych procesov sem ušli aj bývalí politickí predstavitelia Slovenského štátu ako Ferdinand Ďurčanský, Alojz Macek, Štefan Polakovič, či Štefan Haššík[10]. Táto vlna sa od prvej líšila, keďže túto tvorili vzdelanejší ľudia, kým prvú vlnu tvorili predovšetkým roľníci a robotníci. Väčšina slovenských krajanov sa postupne úplne asimilovala, keďže potomkovia Slovákov už neovládajú slovenský jazyk. Súčasné slovenské orgány vykonávajú nepravidelne rôzne kultúrne aktivity v snahe podporiť krajanov a prezentovať slovenskú kultúru a tradície v Argentíne. Slováci sa pri svojich aktivitách dodnes združujú a stretávajú v piatich krajanských spolkoch, z toho dva sú zmiešané česko-slovenské spolky. Údaje z roku 2001 udávajú, že v Argentíne žilo v tomto roku približne 30 000 ľudí slovenského pôvodu[11]. Osobnosti
Administratívne rozdelenie23 provincií (provincia, pl. provincias) a 1 autonómne mesto (federálna oblasť Ciudad Autónoma de Buenos Aires):
Zaujímavosti  TangoTango, národná hudba a tanec Argentíny, vzniklo na perifériách Buenos Aires. Hudba a vzrušujúci tanečný prejav, ktorý ju sprevádza, odráža náladu pracujúceho ľudu, a tak je melódia niekedy veselá, častejšie však smutná. Tango sa hráva na bandoneóne. Je to druh ťahacej harmoniky sprevádzanej pianom a husľami. Buenos AiresTretina Argentínčanov žije v hlavnom meste Buenos Aires. Toto veľkomesto patrí medzi najväčšie mestá na južnej pologuli. Mesto založili Španieli roku 1536 ako prístav na rieke Río de la Plata. Jeho obyvatelia sa stále nazývajú porteňos, ľudia z prístavu. Buenos Aires je dômyselne postavené mesto so širokými ulicami, metrom a luxusnými obchodmi. Je obchodným centrom krajiny a väčšina argentínskeho tovaru sa expeduje z jeho prístavu. MédiáArgentínčania si môžu vybrať z 220 druhov denníkov, z ktorých La Prensa, La Nación a Clarín majú najväčší náklad v Južnej Amerike. Väčšina z nich vychádza v španielčine, ale pomerne dosť sa vydávajú aj v nemeckom, anglickom a francúzskom jazyku. Argentínska ústava zaručuje slobodu tlače, ale počas vojenskej diktatúry boli noviny a televízia tvrdo cenzurované. Gaučovia na pampáchArgentínsky gaučo, ktorý je taký známy ako americký kovboj, brázdi trávnaté pampy už tristo rokov. Názov gaučo pochádza z juhoamerického výrazu pre slovo vydedenec, pretože gaučovia vždy dávali prednosť životu mimo zákonov miest. Muži pracujú na rozsiahlych rančoch, estancias, robia ploty a ohrady pre zvieratá, starajú sa o kone a dávajú pozor na obrovské stáda dobytka. Húževnatí, samostatní a slobodní gaučovia sa stali legendárnymi hrdinami a národným symbolom Argentíny. Referencie
Iné projekty
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
